Andrea Ballayová: Umelec by mal byť schopný vytvoriť dielo, ktoré nielen osloví veľa ľudí, ale zároveň posúva hodnoty niekam hlbšie…

Andrea Ballayová, autor fotografie: Collavino

Andrea Ballayová, autor fotografie: Collavino

Andrea Ballayová (*1988, Nitra) po bratislavskom konzervatóriu absolvovala štúdium na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe. V rámci štúdia hrala vo viacerých absolventských predstaveniach, k úspešným patrila napríklad inscenácia Já, hrdina alebo My funny games. Hráva od 16 rokov, začínala v Teatro Tatro, kde si zahrala v predstavení Prorok Iľja, ktoré režíroval Ondrej Spišák. Na doskách Starého divadla Karola Spišáka v Nitre stála po prvýkrát v predstavení Slovenský Betlehem. Od roku 2013 sa toto divadlo stalo jej domovským a v rámci neho účinkovala v niekoľkých inscenáciách (napr. Po stopách vierozvestcov Cyrila a Metoda, Svetská krása, Chrám Matky Božej v Paríži, Tri prasiatka, Dogville, Huckleberry Finn či Zázraky pre Alicu). Po troch rokoch sa kvôli nezhodám so súčasným riaditeľom rozhodla SDKSvN opustiť. Kam budú viesť jej ďalšie kroky, sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Vyštudovala si pražskú DAMU (Katedra alternativního a loutkového divadla), ale prijali ťa aj na činohru bratislavskej VŠMU. Prečo si sa rozhodla pre DAMU?
Bolo to ťažké rozhodovanie. Veľa kamarátov bolo prijatých na VŠMU, ale zároveň v tom období môj vtedajší priateľ išiel na školu do Prahy. Ale asi veľmi intenzívne zavážilo to, že som cez Festival V4 spoznala tvorbu tej katedry. Hovorila som si, že po konzervatóriu to bude posun niekam ďalej, že predsa len, VŠMU by sa možno uberala tradičnejším smerom, ktorý som cez školu mala možnosť trochu spoznať. Videla som ich absolventské inscenácie a tie ma nadchli.

Podľa môjho názoru ľudí bábkoherectvo až tak neláka… Prečo si si vybrala bábky?
Katedra alternativního a loutkového divadla vždy veľmi aktuálne reagovala na súčasný vývoj moderného divadla. Teda aj bábkového. Na škole pôsobí množstvo progresívnych režisérov, s ktorými sme mali možnosť pracovať. Stretli sme sa s mnohými formami autorského, pohybového, bábkového, hudobného, dokumentárneho divadla… Zistila som, že už dávno nefunguje zastaraná predstava o tom, čo je bábkové divadlo.

Bábky sa väčšinou spájajú s detským divákom, no dokážu zaujať aj dospelých. Aký máš na to názor?
Že bábkové divadlá by nemali zabúdať na dospelých. Myslím si, že dospelý divák si až príliš zvykol na to, že sa neponára do sveta fantázie alebo do nejakej inej roviny vnímania a myslenia. Bábkové divadlo umožňuje hovoriť o závažných témach, len inými prostriedkami než klasické činoherné divadlo.

Už počas štúdia si hrávala v Čechách, ale aj na Slovensku. Aké je české verzus slovenské publikum?
Nemôžem to úplne porovnať, keďže som bola v Prahe, pretože Praha a zvyšok Českej republiky je rozdiel sám o sebe. Čiže to asi nebude úplne smerodajné, lebo menšie české mestá zápasia s tým, s čím bežné slovenské mestá, že divák o divadlo nemá masový záujem a treba ho k tomu vychovávať. Umelec by mal byť schopný vytvoriť dielo, ktoré nielen osloví veľa ľudí, ale zároveň posúva hodnoty niekam hlbšie, otvára mnoho otázok. Praha je v tomto niekde úplne inde, tým, že je to hlavné mesto, je kultúrne veľmi vyspelá, takže sa mi to strašne zle porovnáva. Faktom je, že pražské publikum je už zvyknuté na čokoľvek, ale tak všeobecne sa dá určite povedať, že český národ je kultúrnejší. Povedala by som, že majú väčšiu kultúrnu pamäť, majú skladateľov vážnej hudby, spisovateľov, výtvarníkov, ktorí sú pre nich národným pokladom.

Keď hrávaš v Čechách, hovoríš po slovensky alebo po česky? Mnoho mladých Čechov má totižto so slovenčinou problém, že jej úplne nerozumejú.
Po česky.

A tebe čeština nerobí problém?
Už ani nie. Dlho som si zvykala, ale tým, že som tam študovala, za päť rokov sa to do človeka dostane. Ťažké je to pri improvizovanom predstavení. Vtedy je dôležité myslieť tým jazykom a byť hneď pohotový. Ale Česi sú zhovievaví, teda aspoň ja som mala šťastie, že boli voči prízvuku zhovievaví a láskaví.

Po štúdiu si sa vrátila z Prahy do Nitry, prekvapilo ťa niečím tunajšie publikum?
Tým, že som z Nitry, nešokovalo ma, ani neprekvapilo. Skôr som to
vnímala ako veľkú výzvu. Do divadla sme nastúpili spolu s režisérom Šimonom Spišákom a scénografom Karlom Czechom, spolupracovali sme predtým na mnohých predstaveniach v Prahe. V divadle bola vtedy veľmi tvorivá a slobodná atmosféra. Ondrejovi Spišákovi sa podarilo podnietiť v hercoch chuť tvoriť aj autorsky, takže v divadle boli okrem iného autorské večery, kabarety, parnasy. Dramaturgia divadla sa sústredila na detského, dospievajúceho a aj dospelého diváka. Snažili sme sa hľadať vlastný autorský jazyk, napríklad Tri prasiatka vznikli veľmi slobodne a s veľkou pokorou voči detskému divákovi, aj keď to nebolo typické uvedenie Troch prasiatok, aké si človek možno vie predstaviť. Reakcia detí bola skvelá a som strašne rada, že sa podarilo vytvoriť inscenáciu, ktorej dominovala silná rovina improvizácie. No a potom prišiel nápad skúsiť to zahrať pre dospelého diváka, ktorý sa nakoniec ujal. Po prvom predstavení sme si zavolali kamarátov a mysleli sme si, že to tým aj skončí, ale neskončilo a o večernú inscenáciu bol veľký záujem.

Andrea Ballayová ako Muco v inscenácii Tri prasiatka, autor fotografie: Collavino

Andrea Ballayová ako Muco v inscenácii Tri prasiatka, autor fotografie: Collavino

Máš nejaké ďalšie obľúbené predstavenie, ktoré si hrala v rámci Starého divadla Karola Spišáka v Nitre?
Dogville bola určite jedna z inscenácií, za ktorú som veľmi vďačná, že som ju mala možnosť naskúšať a inscenácia Zázraky pre Alicu to bol taký naozajstný zázrak. No ku každej inscenácii v divadle som si vytvorila vzťah. Ak by som mala dať niektoré do popredia, tak určite Tri prasiatka, Zázraky pre Alicu a Dogville.

V Dogville ste sa alternovali s Katkou Petrusovou Vargovou. Raz si hrala Grace ty, raz ona a takisto ste si vystriedali postavu Iasona. Ako sa ti to hralo, respektíve, ako sa ti prepínal taký kód, že v tej istej inscenácii hráš raz ženu a inokedy zas chalana?
Dobre, obe ma veľmi bavili. Vďaka Iasonovi som mala možnosť vidieť a vnímať atmosféru celej hry z opačnej strany. Myslím, že mi to potom pomohlo aj pri hraní Grace. Vlastne sa to tak dobre dopĺňalo. Ale hlavne sme sa alternovali s Katkou… Je skvelé, keď herec alternuje s niekým, s kým si môže pomôcť a vzájomne sa inšpirovať. Postava Grace však bola naozaj veľká výzva a sama neviem, či som na ňu dorástla. Každým hraním som si bola toho vedomá, nejakých svojich limitov, ale aj toho, že by si inscenácia zaslúžila viac repríz, aby sme mali možnosť sa v nej dostatočne uvoľniť.

Andrea Ballayová ako Grace v inscenácii Dogville, autor fotografie: Collavino

Andrea Ballayová ako Grace v inscenácii Dogville, autor fotografie: Collavino

Keď sa chystala premiéra inscenácie Zázraky pre Alicu, očakávalo sa, že zaujme najmä detského diváka, no v hľadisku vždy sedelo aj mnoho dospelých. Čím podľa teba zaujala staršiu vekovú kategóriu?
Príbeh Alice pozná každý. Andrej (pozn. redakcie: Andrej Kalinka, režisér inscenácie) však priniesol veľmi osobitý a intímny pohľad na toto dielo, naviac s minimom slov, ale s výnimočnou hudobnou a výtvarnou zložkou. Myslím, že mnohým dospelým divákom chýba akýsi ponor do snívania, do seba samého. Veľa divákov, dokonca i tých, ktorí do divadla veľmi nechodia, mi povedalo, že nimi tá inscenácia otriasla. A mala som pocit, že v tejto spoločnosti je po tomto druhu emócií až lačno, pričom naozaj každý z nás potrebuje, a ani si to neuvedomuje, nazrieť do seba, pochopiť seba alebo svet okolo seba nejakými inými prostriedkami, a to umenie dokáže…

Andrea Ballayová (v strede) ako Alica v inscenácii Zázraky pre Alicu, autor fotografie: Peter R. Jurík

Andrea Ballayová (v strede) ako Alica v inscenácii Zázraky pre Alicu, autor fotografie: Peter R. Jurík

Alicou sa vám teda podarilo dosiahnuť niečo výnimočné…
O to viac mi je ľúto, že to v divadle nevyšlo, lebo plánov, ako rozvíjať divadlo, bolo veľmi veľa. A toto je napríklad model, ktorý v zahraničí úspešne funguje. Model rodinného divadla, kde si nájde inscenáciu detský divák a nájde si ju tam aj tínedžer, čo je tiež strašná škoda, ak sa na nich zabúda, ale aj dospelý divák, ktorý hľadá povedzme alternatívu voči klasickej činohre. Nehovoriac o tom, že Staré divadlo má mnoho priestorov, kde vznikali parnasy, kabarety, inscenácie pre deti a pre dospelých. Je mi ľúto, že o tak významných a dôležitých funkciách, akou je riaditeľ divadla, nerozhodujú nezávislé kultúrne komisie, ale politici, ktorí činnosť nášho divadla ani nepoznali. V zahraničí nemysliteľné. Ukazuje nám to, akú váhu v našej spoločnosti zastáva kultúra. Keď to bude všetkým jedno, od politikov, ktorí rozhodujú o tom, kto bude na čele inštitúcie, cez všetky ďalšie dôležité funkcie, tak potom sa fakt nie je čo diviť, že v spoločnosti prevláda len apatia. Všetci mladí ľudia v mojom okolí riešia, ako odísť a kedy odísť, ale málokto rieši, že zostať tu a rozvíjať tu niečo, lebo v tom nevidia zmysel.

Tínedžerom bola určená napríklad inscenácia Huckleberry Finn, nehrala sa však často…
Myslím, že keď sa hrala, tak pre študentov fungovala dobre. V Prahe by bola táto inscenácia pokladaná za úplne štandardnú, no tu vyvolala rozruch. Ale nevyvolala ju v divákoch, pre ktorých bola určená, ale v dospelých, pretože na zvolenú formu nie sú zvyknutí. Je to v poriadku, každý máme iný vkus. Humánne posolstvo hry však zostalo zachované. Inscenácia mohla podnietiť diskusiu, aj k tomu by divadlo asi malo slúžiť. Napokon poslúžila k regionálnym intrigám v pred-riaditeľskej kampani. Vtipné. To, že nejaká inscenácia vyvolá aj rozruch, je predsa úplne normálne.

Po nezhodách so súčasným riaditeľom SDKS v Nitre ste sa spolu s viacerými kolegami rozhodli opustiť toto divadlo. V posledný aprílový deň ti skončila výpovedná lehota… Aké máš plány?
Momentálne skúšam s Andrejom Kalinkom v zoskupení Med a prach. Inscenácia sa volá Krása a hnus, hrám tam aj s Luckou Korenou a Ivanom Martinkom. Taktiež budem hosťovať v plzenskom Divadle Alfa v inscenácii Lékařem proti své vůli, no a pevne verím, že sa nám s odchádzajúcimi členmi umeleckého súboru podarí vytvoriť niečo nové. Rozumieme si divadelne a ľudsky a to je veľmi vzácne.

A neláka ťa okrem divadla vyskúšať si aj hraný film?
Veľmi ma to láka.

Za rozhovor ďakuje Lucia Bihuncová

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s