iLeGaLiT MaG

Lucia Bizarretová: Prierez temnou krajinou

Lucia Bizarretová
Lucia Bizarretová, autorka fotografie: Lucia Poláková

Lucia Bizarretová (*1989) knižne debutovala básnickou zbierkou Izba s oceľovými roletami (2012, Garmond; elektronická reedícia: 2014, iLeGaLiT), ktorá je výberom tvorby z rokov 2010 – 2011 a reflektuje súčasný stav spoločnosti. O rok neskôr vyšlo voľné pokračovanie pod názvom Dva kríže na krku (2013, Garmond; elektronická reedícia: 2015, iLeGaLiT). V máji 2013 vydala v českom nakladateľstve Zájezdí (edícia Přespolí) elektronickú zbierku štyridsiatich básní Press the button X. Publikovala v domácich i zahraničných časopisoch Psí víno, Odra, Dotyky, Texty, Přes, Dno, Tvar, Kruh, Protimluv, H_aluze, v almanachu Um pakultury a v internetových médiách Britské listy, Literackie.pl, Divoké víno, Pozitivní noviny, Queermag.cz, Dobrá adresa, Herberk. Niekoľko jej básní bolo preložených do angličtiny, poľštiny a rumunčiny. Žije v Nitre.


* * *

v kaviarni, z ktorej
vidno do tvojich okien,
sme od seba na jeden nádych.
červené svetlo sa láme
na spevákovom hlase a
dlane udierajú o cajón.
mám pocit, že každú
chvíľu vkročíš.
okná sú ťarchavé tmou.

* * *

dážď píše prstom po displeji,
placho, akoby zasielal
kondolenčnú správu.
vtlačená do krajiny,
ktorá si nasadila vlhký klobúk,
zapadám medzi domy.
prší na mňa cudzí zrak.

* * *

kurzorom ma posúvaš
po pracovnej ploche.
som súbor,
ktorý je potrebné
kamsi ukotviť.
obchádzaš priečinky,
v pozadí spenené more
a na ňom kôš –
vytŕčajúca plutva.
ponorená do hry,
zabudla si vypnúť bolesť.

* * *

nenápadne sa vlievam
do brucha ulice,
tam, kadiaľ by si mohla ísť.
cesta je mokrá handra
a kropaje sú sponkami
na jej čuprine.
defiluješ opačnou stranou.
do hrdla natečená otázka:
ako sa máš?
popŕcha na chodník.

* * *

chlapec čarbe
prstom do vzduchu.
ticho mesta,
ktoré vonia koláčmi,
mu zachádza pod nechty,
pokým nerozčerí
pokojnú hladinu mláky.
skočí do nej po členky.
s pocitom malej rebélie
odchádza domov a
na topánkach si nesie
dočasnú krajinu.

* * *

na cintorínskej
sa občas menia farby.
z tmavých na svetlé,
keď po nej prejdeš
ako strelka na kompase.
a občas sa menia naopak.
z bielych na čierne,
keď ihličky tvojich opätkov
nerobia dierne štítky
z koberca zeme.
vtedy je na tej ulici tma
a za každým rohom
rastie kríž.

* * *

také prázdno, aké býva,
keď skončí jeseň a
zimný slnovrat zoberie
stromom listy.
a potom sneh,
biela parochňa noci,
nakúka do izby,
kde čítam verše,
v ktorých sa režem
o tvoju samotu.
mrzne to pod jazykom.
každé slovo mrzne,
až sa láme hlas.

* * *

dymiace vlasy komínov
ukazujú smer, kadiaľ
ísť a kadiaľ nie.
mĺkvo korzuješ s holubmi,
ich perie šteklí zem.
keď zbadáš súmrak
v odraze presklených
dvier, zrýchliš krok.
ktosi začal tieňovať
krajinu na čierno.

* * *

na skale,
ktorá pripomína
obhryzený bochník,
nejestvuje priestor.
driapem sa na ňu a
nie je v tom adrenalín,
len chuť pozdraviť nebo,
byť bližšie k tebe…
hoc na inom kontinente,
možno ho v tej chvíli
zdravíš aj ty.

* * *

svetlá áut maľujú na tvár.
v neutíchajúcom hluku motorov
si môžeš myslieť, že sú to pehy.
peha za pehou, ktoré krúžia
po lícach a hľadajú vhodné
miesto, kam zaparkovať.
nenechaj sa zmýliť, sú to
slzy s kvapkou horkého medu.
žiadne jazdenie
so zatiahnutou ručnou brzdou.
ešte nevieš, ale už tušíš,
smrť prechádza na červenú.

* * *

noc sa obtiera o členky
ako mačka vytieňovaná čiernou.
vdychuje neučesané slová
a výčitkou rozbíja čelo.

* * *

medzi vonkajším a
vnútorným priestorom:
štekot psov
zahryznutý do ticha.

* * *

nebo sa vyplakalo
do hrnčeka zeme.
jazykom skúšaš
vlhkosť vzduchu
a nohou, kam stúpiť.
ani vľavo, ani vpravo.
všade jeho mokré smútky.

* * *

čosi biele za oknami
sa snaží imitovať sneh.
je ráno, možno sobota.
a ty krvácaš pod perinou,
ticho a utajene,
ako milión ďalších žien.

* * *

stretnúť sa raz za rok
je tak akurát. akurát na to,
aby si vedela všetko podstatné.
všetko, čo nevie nikto iný.
raz za rok navštíviť miesta,
na ktorých sme neboli.
prechádzať po
zdurených uzlinách lesa.
s tebou nie je nikdy neskoro.

* * *

pripiť si na zdravie
v bare, kde neskôr
urazím čašníčku.
slová zaseknuté
na druhom poschodí pohára
a súmrak pod nechtami
nie je možné vytiahnuť.
pripiť si
biele víno verzus pivo,
uraziť čašníčku.
netušiť,
že všetku zdvorilosť
som dala do tejto básne.

* * *

nezáleží na počte slov,
sú veci, ktoré sa
nikdy nedozvieš.
sobotné popoludnie
ťaživejšie ako noc.
noc, kedy je
mesiac v splne.
oblakom ticha
sa do mňa vpíja
smútok po kvapkách.
v mojej krvi
rozpustiť tvoju bolesť.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s