iLeGaLiT MaG

Poviedka: Zdenka Baker Zvadová

Za zatiahnutými závesmi

ilustračné foto: pixabay.com

Ani pivo, ani cigarety, ani blikajúca obrazovka televízora mu nepomáhali upokojiť sa. Z kuchyne vbehol do obývačky, kde sa chvíľu pomrvil na gauči, skontroloval telefón, vyskočil, v kúpeľni pozeral na rozmazaný odraz v zrkadle, cez škáru v zatiahnutom závese v obývačke kontroloval ulicu. Ako je to možné? Môže to vôbec byť možné?
Prvýkrát ju videl na námestí, kde so zápalom rozprával o pálení bosoriek. Bol dobrým rozprávačom, potlesk po každej exkurzii mu to potvrdil. Domov sa vracal v povznesenej nálade, rituálne si vyhonil pri filme, ktorý mu hral v hlave, v hlavnej úlohe on a najkrajšia účastníčka skupiny.
Ranným rituálom zase bolo spraviť si kávu, zapáliť si cigaretu, načítať ich internetovú stránku a čítať chválospevy o sebe: Veľmi priateľský. Vtipný. Nápomocný. Pohotový. Studnica vedomostí. Určite odporúčam.
Roman roztvoril náruč, pripravený spraviť piruetu, akoby chcel poňať masy tiel, ktoré si tu pred niekoľkými storočiami vychutnávali utrpenie mladých žien tak, ako sa v modernej dobe vychutnáva hudobný koncert.
„Tu postavili hranicu. Pozrite, koľko divákov sa sem zmest…“
Zasekol sa v slove aj v pohybe.
Vchádzala do krčmy. Nemohol sa mýliť, bola to jej chôdza, pre krista, ako to môže byť ona? Keby nepracoval, hneď by sa za ňou rozbehol.
Niekto sa ho spýtal, či je v poriadku. Vraj vyzeral, ako keby videl ducha.
Krátko nato zabával inú skupinku historkou o dome, v ktorom tri dni hodoval diabol na svadbe s dcérou bohatého skupáňa. O ruku ju prišiel požiadať prezlečený za knieža a otec samozrejme natešene na mieste súhlasil. Vystrojil svadbu, na akú mal celý kraj ešte dlho spomínať. A veru aj spomínal. Po svadbe sa celá diabolská spoločnosť aj s nevestou prepadla do pekla. Zostal po nich len smrad. Boháčovo srdce prasklo od žiaľu skôr, ako sa smrad stihol vypariť a odvtedy občas počuť plač nešťastného otca, čo čertovi zapredal dcéru.
Na slová, ktoré sa mu rinuli z úst, nemusel vôbec myslieť. Sústredil sa iba na ňu.
Prešla námestím a stratila sa v bočnej uličke. Celý večer sa obzeral, či ju znova nezazrie.
Za túto prehliadku nedostal najlepšie hodnotenie. Zúčastnení tvrdili, že sa z ničoho nič začal správať ako nepríčetný. Neodpovedal na otázky, a keď, tak len bliakal. Nestíhali mu a zmizol náhle a bez rozlúčky.
Miloval ju viac ako seba, nikto nikoho tak žiarlivo nikdy nemiloval. Ale tá jej tvrdohlavosť a vzdor. A to jej mlčanie by rozzúrilo aj Gándhího.
Koľkokrát jej povedal, že riad musí byť umytý hneď po večery. Výhovorky, že jej nie je dobre, ju dostali na pohotovosť. Doktor, ktorý ju vyšetril a dal ruku do sadry, povedal, že mala zápal priedušiek. Chceli si ju nechať v nemocnici, ale to nemohol dopustiť. Potreboval ju.
Dlho po príchode z nemocnice mlčala. Zaťato mlčala. Obviňujúco mlčala a on sa predsa tak snažil. Obskakoval ju, nepil, ale stále pred sebou oči plné výčitky, rovnako ako dnes na cintoríne, kde malej skupinke rozprával o duchu nešťastnej novorodičky, ktorá vyskočila z okna za plodom jej mileneckého pomeru. Manžela, ktorý ho držal v náručí, premohla zúfalá bolesť. Dieťa neprežilo pád, matka sa niekoľko dní trápila a odvtedy tu hľadá hrob neviniatka.
Bola zima. Nad cintorínom sa vznášal opar. Deväť párov očí vzrušene čakalo na slová, ktorými pomaly rozvíjal príbeh. Dúfali, že dnes bude jeden z tých večerov, kedy sa matka zjaví.
Nezjavila sa matka, zjavila sa ona. Od seba ich delili len telá turistov. Jej bledá tvár svietila ako mesiac v splne. Veľké tmavé oči ho ukotvili do zeme. Nevládal ani len prehovoriť. Predčasne ukončil prehliadku a počúval narážky na neprofesionalitu a žiadosti o vrátenie peňazí.
Nakoniec predsa len zostali osamote, zomknutí v pohľade z očí do očí.
Netušil, ako sa dostal domov.
Na obrazovke televízora si moderátor robil z ľudí srandu. Publikum sa smialo.
Hlasnejšie, hlasnejšie.
Pivo kvapkalo z prevrátenej plechovky na zem.
Pomalšie, pomalšie.
Roman nervózne fajčil.
Rýchlejšie, rýchlejšie.
Spoza závesu kontroloval ulicu.
Ticho. Autá sa obzerali v mlákach. Ich pokoj strážili pouličné lampy.
Kde len bola? S kým sa flákala? Zúril. Keď povie, že bude doma o pol štvrtej, má byť doma o pol štvrtej.
Vietor jej pod sukňou ohmatával nahý zadok, skĺzal sa jej medzi stehnami a občas dovolil všetkým odkundesom v okolí zahliadnuť to, s čím sa mal povolené hrať. Vypiskovali a ona sa vyzývavo smiala.
Milenec ju privítal vo dverách.
Posadila sa naňho.
Bozkával jej krk.
Strhla zo seba šaty.
Hladkal jej prsia.
Slastne sa usmievala.
Kurva je to, nič viac než špinavá štetka, s každým ožranom by si to rozdala.
Len čo otvorila dvere, letela vzduchom. Nestihla sa ani nadýchnuť, zdvihol ju za vlasy, sotil o stenu, hlavu jej trieskal o zem a kopal a kopal, až kým zo seba nevykopal zúrivosť.
Sudca povedal, že dvadsať minút nebolo dôvodom na paniku.
Šou sa skončila.
Upravil záves tak, aby ani škáročkou nevchádzala do izby ulica a otočil sa do obývačky.
Sedela v jeho kresle a upierala naňho oči.
Ráno obývačka pripomínala mučiareň. Sklenený kávový stolík sa zmenil na železnú pannu, gauč a káble od elektroniky na dereš, opasok na šibenicu.
Zazvonil telefón. Zvonil do krvou zapáchajúcej miestnosti. Zvonil, zvonil a zvonil, zvonil, až kým ho to neprestalo baviť.


Zdenka Baker Zvadová (*1979, Košice) vyštudovala anglický jazyk a literatúru na Prešovskej univerzite. Miluje knihy, cestovanie a fotografiu. Žije vo Walese.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s