Poviedka: Egor Indiani

Experiment

Sedeli sme na pive s Frontom. Fronta Namaso je stará vojna, pacient z Ústí nad Labem, ktorý prišiel na planétu Praha zhruba v tom istom čase ako ja. Niečo sme si spolu preskákali a on dokonca na moju počesť po mne pomenoval svojho psa, Ygora.

Stalo sa tak v časoch, keď som sa živil ako komparzista a donor krvnej plazmy a býval pod Vyšehradom. Skrátka, bolo už aj lepšie a ja som si žil pokojným nočným životom metropolitného šialenstva, a mal pocit, že mi z toho už-už začína strašiť vo veži, tak som to radšej pripisoval mátohám z vyšehradskkej mučiarne ako vlastnej zvrátenosti. No a keď som sa posťažoval Frontovi, že neviem kam s konopím, navrhol, že pozná ľudí, ktorí robia psychiatrické experimenty v Bohniciach, ak by som mal priveľa voľného času.

Priznám sa, zaujalo ma to hneď, lebo som vždy podvedome túžil skončiť v nejakej inštitúcii, kde by som mal od všetkého svätý pokoj.

Basa nie je švanda, človek predsa musí spáchať nejaké zlo, aby sa tam dostal a k tomu tie sprchy… ale blázinec? A ešte v slávnych Bohniciach? Kde bol varený-pečený invalidný sourozenec Bondy, či Hapka, alebo Ota Pavel a kopec ďaľších velikánov? Navyše s nepriestrelným karmickým štítom nezištne pomáhať vede pri skúmaní psilocybínu ako terapeutického nástroja na liečenie patologických schizofrénnych javov?

Well, sir – count me in!

Slovo dalo slovo a po pár vyšetreniach som sa v jedno štvrtkové ráno odviezol autobusom na okraj mesta. Je tu v skutku krásne, všade pokoj a kľud, nikde žiadni turisti tak ako v centre – veď len blázon by sa vybral až ďaleko na perifériu, kde aj rieku treba prekročiť hneď dvakrát… no proste idylka.

“Dobre sa nalaďte”, stálo v papieroch, tak som dobre naladený minul pavilón sexuálnych deviácií, potom závislosti a resocializačné až som došiel k devätnástke.

– Máte celé oddelenie len pre seba, prívítal ma doktor a začali sme s prípravou: kanila do žily, na hlavu smiešna čiapka s EKG elektródami, plus ďaľšie psychotesty, až sme sa nakoniec presunuli do malej miestnosti dekorovnej juhoamerickými tkaninami s príjemným šerom a pohodlnou posteľou.

“Zatiaľ dobré, neviem, prečo tí ezoterici toľko frfľali”, pomyslel som si, keď sme samotný experiment začali rituálnym odháňaním zlých duchov po tom, čo som dostal osem ampuliek s čistým syntetickým psilocybínom z Nemecka.

– Môžem si vytiahnuť laptop?, opýtal som sa a doktor sa pousmial. – Rád by som si robil poznámky.

Egor Indiani: Experiment

Sedeli sme v tej izbietke, všetci ponorení do rozhovoru – doktor s asistentkou plus psychologička. “Nemám rád psychológov, chodia za nimi ľudia s každou somarinou a niektorí by pritom potrebovali skôr kňaza, alebo facku ako odborníka. Zato psychiatria, to je už iná liga…”, hĺbal som v duchu a vtedy to prišlo: mravčenie v žalúdku, nervozita a zostrené zmysly.

Brnenie sa z dutiny brušnej presunulo do dutiny lebečnej, tak som disciplinovane oznámil do pléna, že som v rauši:

– Sme pozitívni!

Nik totiž nevedel, či ide o placebo alebo nie.

Asi na štyridsiatej minúte to začalo byť trochu vážnejšie a zmocnila sa ma triaška. Zima a chlad a my sme začali s meraním.

– Teraz spustíme EKG test, oznámila z vedľajšej miestnosti od prístrojov pani Margaréta. – Poprosím otvorené oči, a ja som sa ako správny psychonaut snažil z celých síl, ale potreboval by som svorky na oči aké mal Alex DeLarge v Mechanickom pomaranči, aby som neklipkal.

Keď som ich na moment zatvoril, predo mnou sa rozhýbal ohromný cašostroj so stovkami lesklých ozubených koliesok. Pure german shit, bebe. To sa už ale celým mojím telom rozlialo príjemné teplo a konečne som sa uvoľnil.

– Egore, chceš si popovídat o tom, co se s tebou deje?, opýtal sa ma doktor, tak som sa mu zdôveril, že som práve uvidel obrovského bengálskeho tigra, ktorý sa brodil tyrkisovo-ružovým pralesom, vytryskujúcim gigantickým lievikom z môjho pupka. “O čom inom sa budeme baviť? Veď nič necítim, dokonca už ani gravitáciu”, napadlo ma a myšlienky sa mi rozplynuli v žltom svetle, v ktorom sa rozpustili aj posledné zbytky môjho miznúceho ega levitujúceho uprostred obrovskej pestrofrebnej mäsožravej rastliny. Tak toto si asi nezapíšem…

Na rad prišli zvukové testy a dostal som sluchátka a radosť, že zmeníme vzduch a vrátime sa späť na planétu Praha. Päť rovnakých tónov a šiesty vyšší.

– Egore, mohol by si spočítať tie vyššie tóny?

– Provedu, a kým som sledoval obrovskú rybiu kostru plávajúcu modrým podmorským svetom, napočítal som tridsať tých vysokých.

– Výborne, pochválila ma Margaréta. – Máte skvelý postreh na to, aké halucinácie zažívate, ale to som už bol vo vesmírnej lodi niekde na orbite Európy. Štvalo ma to, lebo prales bol nakoniec oveľa väčšia sranda a ja by som najradšej zdrhol niekam do neďalekej zoo.

Ďaľšie zvukové testy.

Čas plynul a pomaly som sa vracal, ale určite nie do normálu. Dostal som do ruky dotazník a mal som za úlohu ohodnotiť hudbu: Sex Pistols – 777%, Mozart – 555%, Disko – 666%. Nič mi nedávalo zmysel a jednotlivé skladby sa prelievali jedna cez druhú.

“Robia si snáď zo mňa dobrý deň? Toto má byť predsa seriózny výskum! Iste skúšajú, čo vydržím!”, hnalo sa mi hlavou. Zrazu som sa cítil ako pokusný králik – v tom momente naprataný do obrovskej skúmavky, z ktorej mi namiesto vlasov trčala len mrkvová vňať.

Spozornel som a rozhodol, že si na týchto ľudí začnem dávať bacha. Ale doktor ma musel prekuknúť a priniesol mi obrovskú porciu čerstvého ovocia. Vymenili sme si navzájom pohľady – ten môj najskôr pohľad šimpanza, ktorý vie, že tú ruku z pasce nedostane pokiaľ banán nepustí.

– Nemohli by sme ísť na vzduch?, skúsil som to na neho, no zas sa len s pochopením zasmial. – Žádný venku. Vokno – a ukázal ceruzkou smerom von z mojej nory.

Ďaľšie testy, tentokrát psychologička:

– Na škále od 1 do 5: cítiš sa nejako výnimočný, alebo máš pocit, že by si vedel niečo, čo ostatní nevedia?

“Aká len môže byť správna odpoveď? Nula? Päť? Hlavne na sebe nenachaj poznať, že vieš, že vesmír žije!”, ukľudňoval som sa.

– Nie, vypadlo zo mňa a cítil som sa ako školák, ktorý si nepripravil domácu úlohu. Dajte mi pokoj a ďaľší banán prosím vás! A pustite ma do záhrady. Sľubujem, že nikam neutečiem, iba budem pokojne sedieť na lavičke a sledovať oblaky. Ani s bláznami sa nebudem baviť. Naozaj.

Bola vskutku makačka udržať divošské pudy na uzde, ale nakoniec som toho paranoidného šimpanza vo mne presvedčil, že by som s polmetrovými dredami z elektród vo farbe dúhy na hlave vrátnikovi asi nevysvetlil, že som tu iba na návšteve a k tomu ešte dobrovoľne, ale stačilo – idem domov. Alebo radšej do tej prekliatej ZOO. Ďakujem. A dovi – dopo.

Po tretej hodine a hlavných testoch prišla odmena. Cigareta. Síce nefajčím, ale fajčím. Čo na tom, keď žijeme len raz a fajčí sa pri okne?

Vracať sa z psychedelického tripu je vždy ako znovuzrodenie – človek sa učí všetko odznova ako malé dieťa.

– Som normálny, Edito?, opýtal som sa mojej psychologičky a bol som rád, že tu je, lebo neviem, čo by som po tom všetkom, čo som zažil, povedal takému kňazovi.

– Áno, inak by si tu nebol, odvetila s kľudom v hlase. Vonku bolo fakt krásne, z okolitých stromov štebotali vrabce a pofukoval teplý májový vánok. Odrazu tu nebolo až tak zle – bolo o mňa kvalitne postarané a cítil som sa bezpečne. Čo by som dal za to, keby som tu mohol zostať navždy.

No do konca experimentu ostávali už len dve hodiny. Postupne som sa vracal späť do reality a cítil som sa, ako by som celý deň bil kone. Bol som unavený ako po návrate z vojny, ale nastúpila príjemná katarzia. Prežil som to a čo ťa nezabije, to ťa predsa posilní.

Sedenie sme zakončili sériou testov, dotazníkov a podpisov a na rozlúčku som od doktora dostal na dobrú noc jeden diák. “Pro případ nouze.”

– Tak se vidíme na kontrole, Egore, potriasli sme si pravicami a konečne som po ôsmich hodinách s pocitom zadosťučinenia vykročil za Frontom, ktorý ma prišiel vyzdvihnúť. Podpísal reverz a vykročili sme do slnečného dňa.

– Jaký to bylo?, opýtal sa a skúmavo si ma prezeral. Vyšli sme z pavilónu a kráčali javorovou alejou. V diaľke sa kde-tu mihol kolega v župane, v susednom pavilóne na dvore prebiehala nejaká terapia a my sme opustili areál a vydali sa na autobusovú zastávku.

Mlčal som, ale bol som kľudný – nespoznal som síce žiadneho Boha, ani absolútnu pravdu o fungovaní Univerza, napokon som ju ani nehľadal, zato som však stretol kurva veľkého bieleho králika v šialenej pestrofarebnej džungli, kde som pochopil, že chiméry z vyšehradskej mučiarne sú len malinká kvapka v obrovskej studnici ľudského šialenstva, a nemá cenu si nimi otravovať život a pľuť proti vetru.

– Koľko si za to dostal?, prerušil nakoniec Fronta blahodárne ticho a v diaľke už bolo vidieť náš autobus ako prichádza na Čimickú.

– Nič, usmial som sa. – Výskum nie je honorovaný. Podstupuješ to všetko len v záujme vedy, Fronto – aby si doktorom pomohol pochopiť cvokov, ktorí to naozaj potrebujú. Niekto to proste urobiť musí, žmurkol som na neho a nastúpili sme.

– Ty seš blázen, Indiani, zasmial sa a autobus sa spustil z malého briežka s perfektným výhľadom na celú Prahu.

– Nie, nie som, kľudne som odvetil. – Mám to aj na papieri.

Praha, máj 2015

_ _ _

Egor Indiani (*1983) pochádza z Gemera. Študoval na FF UK slovenský jazyk a literatúru. Po šiestich semestroch štúdium dobrovoľne prerušil a odišiel do zahraničia. Vystriedal mnoho povolaní od predajcu v antikvariáte (Wales, UK) až po fotografa na výletných lodiach v Karibiku. Po návrate na Slovensko natočil v r. 2013 guerilla dokument DFF: Lost in Poland a vydal debutovú novelu Rauš (2014). Rád cestuje a vedie si fotoblog. Momentálne je na voľnej nohe a žije v Prahe.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s