Básne: Andrej Hablák

Sneh čuší a sní

V stope behu vŕzgajúce telo
Hryzie, náraz chodidla do chodidla
Pritlačí a stlačí kryštály
Do pevne ukotvených hraníc
Ťažiska pohybu vpred,
Zakotvenie, odkotvenie v okamihu
Tiaže: prenesenie sily do krehkosti:
Súzvuk.

Do téglikov voňajúceho čaju
Poprešívané znaky a symboly,
Tesno priliehajúce, otvorené
Jatrenie rán, drahokamom dych obtečený
Prebrúsený jemne, plocho, tlkotom vlasov, dimenziou
Transferu dotyku, integráciou šepotu vhĺbený
Suchou ihlou do dreva, kôry priehlbiny.

Negácia „ultimi barbarorum“, objav pästí,
Zaťatých stĺpov nad stromom stromoradia
Roztvoreným, reflexia, vnem rôznych šepotov
I spôsobov, roztrúsených automatických prechodov,
Pohybov, hlasov, štiav.

Nie je potrebné zájsť, ísť ďalej, ďaleko.

Je vôbec možné ostať pokusom, muchou
V kocke zatvorenou? Jav nepriepustný,
Pociťovaný len v projektile nej?

Alebo mreža, lesklá, možnosťou voľby zateperená?

Zdá sa teda?

Že je to možné?

Urozprávanosť, lámanosť, považujeme teda toto
Všetko za funkciu, a čo vôbec slovo funkcia, opak
Narácie, predstavuje?

Pol na pol, pól na pól, mávanie rúk nad sviečkou v tme
Inak v zápalke tieň uchopený uchovaný, spadnutý dym,
Odklep pri ohnisku v centre, v žiare, kremeňom úsek po úseku
Stlačený, vtlačená pečať, komu čomu, hra prstov, do žíl pretavený
Slová, telá ako alobal skla z kla tkaný, navštívený hobojom pretlmený
Mizivý, všímaný všímavým pieskom premokavým tieňom pristihnutý

Pristihnuvší tie deje v ikone zoštíhlenej sviečky, v lone taviska
Trávenie integrity do ďalšej integrity priestorovosti, a čas voskom
Prekovaný, znakmi do hŕby železnej nákazy v nákove bubienka vrastený,
Rozbitý, dobitý na kúsky klenby usmiatej, tlie v lampe tá brána, stená i steká
Potom na jednu stranu, vyhrotenú i vytratenú medzi úlomky

Te-le-c-nosti

Ktorá mizne v diaľke polmesiaca, v tej slze skla.

Uchop sa v zrení tieňa, v rozpálení trenia.

V čisté dni odblúď.

Vkĺzni v esenciu vajcokameňa,
Vo vôňu motýľa.

Keď si ho priložíš k perám, zatvor oči.

V smäde samého stebla, vodu pochop.

Skloníš tylo ako ono, pokorne si nahováraš, že niečo vieš.

 

Metóda, pokus o poviedku

By sa mohol začať cizelovaním slov, vtiahnutie čitateľa ešte pred
Vznikom samotného textu do samého seba… Alebo nemusí.

Ak sa ale prikloníme ku kladnej odpovedi, je takéto vtiahnutie vytvorením
Ďalšieho textu. Vkladom génu do nekonečna. Body, ktoré sa neobmedzujú len
Na oficializovanú či rigoróznu kultúru, ale zmeravený diskurz, ktorý
Sa lomí v škatuliach samopohybom. Vonkajší priezor oka. Neustála cizelácia

Až k ťažkej vode, je podmienkou, ktorá spočíva v sebe samej ako multiplikácia
Oného oka, kontrola oka, a smiech očný…

Každý príbeh, ak by aj teraz nasledoval, vo forme vákuovitého obloženia viet,
Tvoriacich akýkoľvek lineárny výber paradigmatických jednotiek, je nezmyselný,
Ak nespochybňuje samého seba a nehovorí o seba ako len o jednom z možných.

Priezor, ktorý ostáva hermeticky uzavretým, vyprázdńuje svoj pojem.
Modálne kategórie, znaková sústava písmen je ale zviazaná. Tonalita,
Ktorá je prevrstvená v každom texte v inom pomere. Skrytá v inom záhybe,
Spočíva v otvorenosti. Inak príbeh, ktorý sa práve v(y)noruje do a zo svojho začiatku,
Nemá šancu prerásť do reality a zmeniť sebou onú, započatú, rozkvitnutú
Tonalitu sveta. Mriežka, ktorá sa vnáša do kaligraficky utajených významov,

Mriežka, ktorá sa v bielom texte vynára inou belobou.

Znaky, ktoré sa vytvárajú a médiom môže byť akákoľvek píšuca bytosť,

Znaky, ktoré sa vytvorili, znaky príbehu, ktoré sa práve začali.

Vstup akejkoľvek postavy do textu nemožno nazvať inak, než
Preľnutím s inou. Preľnutie vylučuje zhodu, očakáva „len“
Ten istý kód, komunikačnú bázu, ktorá aj svojím poprením,
Mĺkvotou, tká, loví novú realitu. Strihové metóda, či akýkoľvek
Tvorivý postup, uzavretý v zdanlivých hermeticky uzavrených
Vetách, utvára tak novú realitu práve tým, že vzniká
Nová konfigurácia nového písma starých znakov.

Otázka totiž vôbec nestojí tak, či je možné povedať niečo nové
Alebo nie. Otázka vôbec nestojí. Otázka koná.
Autora niet? Rovnica mnohosti textu je nepodstatná.
Text slúži „len“ na napitie.

Preniknutie štruktúr v časopriestore, utkávanie bielych
Miest, kruhov, ktoré sa prenikajú a prelievajú, vstup
Sestry ako reprezentácie možnosti do týchto slov.

Čas na sebareflexiu, keď sa autorský text predkladá a prelieva
Do metatextu, je sprevádzaný smiechom nad miechou rozumu.

Čas na sebareflexiu je len výzvou ako jej a tvoj život, stvorený
Zo sledu okamihov, presunutia hodinových ručičiek. A tie nie
Sú zachytiteľné kategóriami žiadnych sústav písmen, znakov.

Okamihy, ktoré sú medzi, nevtesnené do žiadnych škatuliek, vychutnávajúce nás,
A nie my ich. Okamihy, s ktorými sa stretneme v záverečnom SA,
Splývaní nasatého stávaní sa, bridlicového svetla čírosti.

Bez priestoru a času. Svet ponúka. Brat hovorí: pre koho, to
Putovanie? Je to len putovanie odvetí sestra. Správnejšie
By bolo povedať, pre koho nájsť vlastné putovanie?

Nechajme to plynúť samé. Vstup „golema“ do lesa. Opäť
Nájdenie kľúča, slnko, mesiac. Kľúč. A pritom by úplne
V zotmení a splne stačili tieto slová.

Možnosť príbehu sa v takomto texte stáva magickým vyhmatávaním kódu
Namiesto vyhradenia miesta sentimentalite, kroky jazyka
Sú sprevádzané úprimnosťou, úprimnosť je možno síce kategória
Predpovedateľná, ale tým si každý pod ňu zasadí svoj význam,
Cez slzy či smiech sa do tkaniva stroja dostáva prevažne zahmlenie
Vedomia i vedenia o sebe. Keď sa hádže výhybka cez všetko možné,
len cez seba nie, prechádzame, neprehľadný les možností, ľudia,
Ktorí sú častokrát pod úrovňou stromov dýchajú koreňmi. Ľudia,
Ktorí predpokladajú schopnosť nájsť „dnes“ sme. Jednoduché slovo,
Prostotu vkročenia, preklíčenia. Kľúč. Kód. Teda, istá štruktúra písania.

Sociálna, hodnotová súčasť textu ako výhybka v tomto texte sprevádzaná
Opisom situácie. Situácia, ktorá sa nesnaží byť sama sebou, v ktorej sa
Nesnažíme o hodnotenie, aplikovanie Turingovho testu na text samotný.

Spontánna teplota textu slúži len na ukázanie príkladu a dej fičí.
Produkcia opisu poviedky, ktorý je zložený z týchto slov,
Stráca na zaujímavosti, premietač ubziká bez haliera.
Nikdy viac o ňom nepočuť a keby vás to zaujímalo, fiaskom
Sa skončí každé prvé premietanie textu do seba samého.

Otvoriť sa cez minulosť k budúcnosti, ich prestupovanie
A nepotrebnosť rozlišovať znamená memento momentu.

Kryštalické a kryštalizujúce vytváranie textu, melanis, leukosis,
Xanthosis, iosis. Cez alchýmiu preklíčené utrpenie, vec,
Ktorá sa stáva vecou pre seba samu, emócie nevylúčiš, vkooperuješ,
Ohňom k iniciačnému šamanstvu… Rozriešenie rozhrešením…

Text v područí iného textu, stav času, v divokej hre nožov,
Text, ktorý práve už dopisuješ, aplikuje a multiplikuje svoju
Tonalitu do tonality čitateľa. Je činiteľom čitateľstva.
Menovateľom nákladu. A žiadne rovná sa.. Pár výtlačkov
Postačí, preľnutie so sestrou, so stromami, s rastlinami, s časom.
Na koniec poviedky, ktorá je začiatkom románu bez mena.

Preľnutie ťa len čaká, vyvarovanie sa súdeniu, vymazávaniu,
Zmizíkovaniu iných názorov. Vonkajšie usporiadanie stolov
Vo vkročení do vnútorného nagualu, pokus o poviedku,
Metóda, ktorá ti v hlave znie stále, zlato vnútra, srdce.

 

Vo forme rozbitého zrkadla dôležitosti svojho ja
Odrážajúceho lúče v nezvládnuteľných juxtapozíciách,
Nezachytiteľných, rearviewmirror

_ _ _

Andrej Hablák (*1977) sa narodil v Dolnom Kubíne. Pôsobil ako redaktor literárnej prílohy denníka Pravda Pulz a v časopise Romboid. Momentálne pracuje ako učiteľ. Je autorom štyroch básnických zbierok – Váhavo postávam nepripravený odísť (1995), Jazvyk (1999), Tichorád (2002), Leknín (2009). Publikované úryvky sú z jeho novej knihy básní v próze Bahnokrvný.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s