iLeGaLiT MaG

Poviedka: Matúš Veselý

Boh v tom nie je nevinne

Život je obed. A obed sa raz zje.

Tibor prechádzal cestou už dve sekundy a osemnásť stotín. Paralelne s jeho životom bezdomovca s dávkami, za ktoré si dovolil sotva bochník chleba, dýchalo zemský vzduch ďalších sedem miliárd podobných tvorov. Aspoň čo sa živočíšneho druhu týka.

Jedným z nich bol vodič kamiónu, ktorý plne naložený náradím do posilňovní cestoval do maďarských obchodov. Trinásť hodín muž viedol svojho býka z ocele a plastu, a keď sa mu zdala cesta menej bezpečná, alebo čosi hrozilo, spomalil.

Výjazdová cesta sa ťahala pred seba dobrých päť kilometrov. Tri pruhy, riedko umiestnené križovatky. Viditeľnosť v prípade policajnej hliadky vysoká. Ideálna vozovka, nebol dôvod si výlet trošku neukrátiť.

Tibor prechádzal na druhú stranu cesty. Blízko nej mal svoje letné sídlo. Toto miesto poznal veľmi dobre. Život na ulici prispôsobil zmysly, jeho prežitie. Asfalt bol jeho matracom. No i majster tesár sa občas sekne. Nedal si pozor, čelo kabíny si všimol neskoro.

Matador, ktorý čelil oceľovému býkovi.

V posledných štyridsať osminách jeho života mu došlo, že zomrie. Nestihlo mu ani len zovrieť hrdlo. Sotva bolo počuť brzdy, šofér nemal čas poriadne dupnúť na pedál. V troch stotinách sekundy zatienila Tiborovi stena kabíny výhľad na život.

Materiál pre redaktorov médií. Extrakt ejakulácie pre tých, ktorí sledujú večerné správy, len aby sa oklamali, že nie sú na tom najhoršie.

Záblesk a hrom.

Ozvena zmäkla a stratila sa v ničote.

Tibor zjačal, tvár si prekryl dlaňami. Urobil to z reflexu. No kamión i cesta sa podeli preč.

„Vitaj naspäť,“ ktosi zozadu ho chytil za plece. Tibora stále desila zrážka s oceľovým býkom.

Otočil sa čelom k hlasu. Všade bolo tak belaso. A v tom ho osvietila dávno zabudnutá pamäť. Bol späť tam, čomu na Zemi hovoril nebo.

Dotyk z pleca upadol.

„Som naspäť,“ pousmial sa na muža, ktorý sa naň uprene pozeral. Nevidel to, necítil. Tu, v nebi, bolo všetko vo forme inej energie. Neporovnateľne odlišnej od rozmerov vesmíru, v ktorom blúdila Zem plná ľudí.

„Konečne,“ muž opätoval úsmev.

Tibor chápal, že slovo konečne tu nemalo žiaden konkrétny význam. Aj čas bol tu o čosi inom.

„Dospel si k osvieteniu. Už si vytrpel až-až.“

Spomenul si na spomienky svojej ľudskej podoby. Bezdomovec, chlad, samota.

„Vytrpel som si, áno.“

Tibor si spomenul na ostatné vedomia. Všetko, čo je vedomé, musí podstúpiť utrpenie v prízemnom svete hmoty. Musí podstúpiť cestu života.

„Život je komplot náhod a emócií. Teraz chápeš, čo je to existovať. Konečne môžeš byť slobodný.“

„Áno,“ pritakalo Tiborove vedomie a sprisahanecky premýšľalo, ako to Stvoriteľ myslel. Sprisahanie náhod a emócií? Veď všetko stvoril práve Stvoriteľ, tak prečo komplot?

Administrátor bolesti, kamiónov a smrti.

„Verím, že si pochopil, čo znamená prežiť. Porozumel si bolesti? Môže byť zraniteľná, ak je v tele človeka.“

„Pochopil som, Stvoriteľ. Už som bližšie k pravde bytia. Ďakujem.“

Klamal.

„Teraz môžeš obdivovať raj. Tu sa nebudeš báť, že niečo stratíš. Všetko je večné.“

„A večnosť je dobrá,“ pritakalo Tiborove vedomie. Falošne.

Tibor žil päťdesiatštyri rokov. To bolo devätnásťtisíc sedemstodvadsaťtri dní a dvanásť hodín bolesti. Smiešna hodnota oproti nekonečnu v raji.

Pamätal si všetko, z raja aj života. Ale ako človek si nepamätal nič z večnosti. Potácal sa s okovami nevedomosti, ktoré ho ťažili až do posledného momentu. Nehovoriac o bolestiach, smútku, samote. Toť pravý zámer Stvoriteľa.

On miluje všetky duše. Preto stvoril svet hmoty, ktorý riadia isté pravidlá. Láska je sex a sex je verdikt chemických zákonitostí. Nikdy nepresiahne hranicu atómov. Boh dáva utrpenie vedomiam, aby si vážili raj.

„Potácal si sa v bolestiach, smútku a samote. Tvoj osud bol obzvlášť krutý. Teraz už môžeš vedieť, prečo som ho taký napísal pre tvoju cestu. Si jeden z najvnímavejších a najchápavejších vedomí.“

Všetky vedomia sú rovnako vedomé. Všetky sú rovnako energické, učil Stvoriteľ.

„Keď padnem na Zem, aby som ho zachránil od záhuby, budeš ty Stvoriteľom.“

Tibor mlčal. Tu city nemal, iba pamäte na ne zo života. Stvoriteľovi chcel čosi povedať.

„Chcem sa vrátiť do sveta hmoty.“

Vedomie Tibora vedelo, že Stvoriteľ to vedel. Bol všemohúci. Z jeho vôle vznikla energia, vedomie, hmota. Poznal všetky myšlienky, horizonty časov a priestorov. Bol to boh.

„Chceš znova podstúpiť utrpenie?“

„Nie len utrpenie. Chcem život.“

„Veď hovorím, utrpenie.“

„Vnímam bolesť inak než ty, Stvoriteľ. Pre mňa je len súčasťou života, nie životom samotným.“

„Život je nestabilný. Tu máš raj. Vedz, že hmotný svet je len cestou k múdrosti vás, vedomí. Domovom je tento raj.“

„Nemáme emócie,“ povedalo vedomie Tibora. „A to chcem. To hľadám.“

Aj keď v tomto svete neexistovali chemické procesy, žľazy ani nervové vzruchy, ktoré vytvárali citové reakcie, pamätal si na ne zo života.

„Emócie, vraj že,“ pokrútil hlavou. „Stáli ti za to, keď si sa triasol noc čo noc v bolestiach a všetci ťa prehliadali? Čo odo mňa čakáš? Myslíš, že ti dám bezbolestný život na zemi? Taký neexistuje.“

„Nechápeš ma, Stvoriteľ. Ja nehľadám bezbolestné vedomie. Naopak. Chcem žiaľ, slzy, úzkosť. Oproti nim sú potom láska, radosť a pokoj, šťastie tak silné. Stabilita a večnosť sú našou skazou. Môžem sa potácať ulicami, alebo žiť v paláci, zakaždým budem mať možnosť milovať a cítiť. Možnosť prežívať to, čo považujem za skutočný zmysel bytia.“

„To máš aj tu.“ Stroho odvetil Stvoriteľ. „O toto ma ešte žiadne vedomie nežiadalo.“

„Skláňam sa pred tebou preto, aby si mi dovolil odísť žiť. Vtedy budem spasený. Nechcem vedieť o tom, že budem večný. Chcem premenu, neistotu. V tom vidím zmysel. Žiadne iné spasenie nepoznám, Stvoriteľ.“

Ten položil na Tiborove plece svoju dlaň. Razom sa ocitli v strede širokej ulice, plnej áut, ľudí, blikajúcich svetiel. Výjav z ľudského sveta.

„Stvoril som hmotný svet, aby všetky vedomia mohli pochopiť vyššiu formu existencie. Telá bytostí hmotného sveta sú limitované priestorom, časom, hmotou. Bolesťou, nedokonalosťou, neurčitosťou.“

V tele človeka prešiel do stredu cesty, po ktorej sa perne preháňali autá. Žiadne z nich doň nenarazilo. Stvoriteľa obchádzali ako magnety s rovnakými pólmi.

„Povedz, Tibor, som podľa teba krutý?“

Tibor si uvedomil, že to slovo je fenomenálne pre univerzum ľudí.

„Nedokážem pochopiť význam tohto slova. Ale rozum mi naznačuje, že spôsoby, ktorými narábaš, sú na Zemi kruté a desivé.“

„Hovoria to o mne duše v okovách mäsa a krvi. Odpúšťam im, lebo kráčajú tŕňovou cestou. Potom, keď sa ich trápenie skončí, spomenú si naňho a padnú na kolená. Aj ty si ma toľkokrát za svoj život odvrhol.“

Tibor stál na kraji chodníka, ľudia sa vyhýbali ako magnety s rovnakými pólmi.

„Ty si to neurobil. Nekľakol si.“

Všetko naokolo, autá, ľudia, sa zastavili v hodnote absolútnej nuly.

„Utvoril som systém, ktorý nepresiahne povahu hmoty. Hmoty, ktorú my považujeme za menejcennú voči tomu, čím sme – energiou čistého vedomia. Prečo to chceš podstúpiť ešte raz? Nepáči sa ti niečo? Búriš sa proti mne?“

„Nebúrim, Stvoriteľ. Chcem len žiť.“

„Nerozumiem ti.“

„Presne preto,“ odrieklo Tiborove vedomie. „Stvoril si väzenie, ktorému nerozumieš. Ohromne zložitý svet, ktorý je svojou podstatou dokonalý. Je z hmoty, ktorú my ľahko porazíme. No čo ak nedokonalosť znamená dokonalosť? Má svoje čaro. Protipólna forma osvietenia k nekonečnosti. V tom svete som dokázal nie len existovať, svoje bytie som balzamoval pocitmi. Z hviezd, lásky, priateľstva. Môžeš povedať, že všetko sa končí pri prírodných zákonitostiach. No v momente, keď som prežíval vzrušenie, či radosť, presiahol som i tento raj. Vedomie dočasnosti – smrteľnosti mi dávalo zmysel. Pocity sú najdokonalejšie, čo si svetu daroval. Pritom ich máš len za nástroj k utrpeniu.“

Stvoriteľ chvíľu mlčal. Potom sa opýtal: „Rozhoduješ sa alebo už si?“

„Som,“ pokorne prikývol Tibor.

„Ak ti je dočasnosť vzácnosťou, padneš znova. Máš poslednú možnosť na záchranu.“

„Chcem padnúť.“

„Ak v bolesti vidíš šťastie a dobro, svet večnosti nemá pre teba miesto.“

„Ďakujem,“ odvetil Tibor a sledoval Stvoriteľa, do ktorého sa vkradol smútok. Aspoň sa mu tak zdalo.

Svetlo navôkol začalo byť jasnejšie, až presililo celú ulicu. Vedel, že sa vracia do hmotného sveta.

V tom mu napadla otázka. Stvoriteľ vie všetko, pozná každý moment.

„Prečo si nezmenil moju voľbu ešte pred tým, ako som sa ťa požiadal o návrat k ľuďom?“

„Jedno je vedieť všetko vopred, druhé nechať rozhodovať. Si súčasťou stvorenia, a preto máš právo na voľbu. Presvedčil si ma, že sem nepatríš. Budeš neborákom, zrejme som sa zmýlil v tvoje osvietenie.“

_ _ _

Matúš Veselý, zdroj foto: Google plus

Matúš Veselý (*1992) študuje žurnalistiku na UKF v Nitre. Rád si strieľa z ľudí, ale radšej im píše príbehy. Najmä také, v ktorých presekáva tučné línie medzi skutočnosťou a fantastickými svetmi. Kto ho pozná, vie, že vo vojne medzi ľudstvom a strojmi fandí druhej skupine.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s