iLeGaLiT MaG

Poviedka: Pavel Sibyla

Dieťa šťasteny

Môj priateľ sa prednedávnom vrátil z Mexika. Celú zimu sa túlal krížom-krážom krajinou a priniesol mi odtiaľ niekoľko podivných príbehov. Ten najčudesnejší je o jednom psovi, ktorý prišiel na svet z lona ženy.

Nestalo sa to včera ani pred mesiacom. Ubehli odvtedy už viac ako tri roky a dôvod, pre ktorý táto podivuhodná udalosť dosiaľ unikala pozornosti zvyšku sveta, je celkom prostý. Mladá žena, ako každá matka, svoje dieťa od prvej chvíle milovala. Veľmi dobre vedela, že záujem zvedavých médií by pre nich neznamenal nič dobré.

Ešte dva mesiace pred pôrodom si úhľadným písmom dedinského dievčaťa poznačila do svojho denníka: Sníval sa mi sen, v ktorom som umierala a v predsmrtných driemotách na chladnej oceľovej posteli som cítila, ako mi ktosi oblizuje ruku. V izbe bolo ticho. Iba ja a ticho. Niečo mi hovorí, že o desať nedieľ budem dojčiť psa s očami hlbokými a tmavými ako augustová noc.

Netreba sa rozpisovať, že to bolo dojčenie bolestivé a žena pri ňom neraz odpadla.

Dala mu meno Perro. Nezvyčajné meno pre dieťa, ale pre psa by nikto nevymyslel lepšie. Perrove oči boli hlboké ako augustová noc, a keď vyrástol, jeho srsť mala farbu prihorenej kukuričnej placky. Bol mĺkvejší ako ostatní jeho rovesníci. Možno preto, že za celý ten čas neopustil štyri steny izby, v ktorej prišiel na svet. Denne vypil dva litre slabej kávy a po roku začal byť neposednejším ako vietor na východnom pobreží. To kradlo jeho matke spánok, pretože sa obávala, že raz utečie komínom a už sa nikdy nevráti.

Štyridsať mesiacov, dva týždne a jeden necelý deň po pôrode jej začali vypadávať vlasy a ochlpenie okolo pohlavia. V ústach cítila neznesiteľné sucho a na niekoľko minút stratila zrak. Vtedy si Perro uvedomil, že už nesmie strácať čas. Trvalo mu to takmer dve minúty, kým prisunul k dverám stoličku, ústami otočil ťažkým kľúčom, zavesil sa na kľučku a otvoril dvere druhej strane sveta. Hneval sa sám na seba, lebo nejednu noc predtým to zvládol za menej než štyridsať sekúnd.

Keď sa jej po týždni polepšilo, prvýkrát spolu vyšli na ulicu zaliatu slnkom. Perro hľadal nejaký oporný bod v podobe pradávneho démona alebo stromu, za ktorý by sa mohol ukryť či ho ošťať, pretože sa z celej svojej zvieracej duše bál, ako sa táto prechádzka skončí. Z bočných uličiek, z dverí nízkych drevených príbytkov, dokonca i z púšte pribehli všetky psy a v nemom úžase pozerali na tých dvoch. Perro s matkou zastal uprostred námestia, tí, čo sa prišli pozrieť, utvorili okolo nich nepreniknuteľný kruh psej rasy. Po chvíli z kruhu vystúpil najstarší a najväčší z nich, ktorého ostatní volali Parella. Pozrel sa Perrovi do jeho čiernych očí a ten pohľad bol vyčítavý i plný porozumenia súčasne. Potom sa otočil k žene. Sklonil hlavu a teplým jazykom jej dvakrát oblízal pravé lýtko.

Odvtedy prestal Perro zamykať svoju matku a všetci o ňom hovorili, že je dieťaťom šťasteny. Pretože bol jediný na svete, koho matka patrila k pradávnej ľudskej rase.

–  –  –

Pavel Sibyla, zdroj foto: youtube.com

Pavel Sibyla (*1978) sa narodil v Detve, vyrastal v Hriňovej a momentálne žije a tvorí v Bratislave. Knižne debutoval v roku 2009 zbierkou poviedok Coffee stories s podtitulom Deň ako každý iný. V tom istom roku mu vyšla aj jeho druhá kniha Niečo o orchideách. Ide o rozsiahlejšiu novelu. V súčasnosti sa s jeho tvorbou možno stretnúť najmä na stránkach denníka SME, kam raz za mesiac píše glosy na aktuálne témy.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s