iLeGaLiT MaG

Poviedka: Peter Krištúfek

Na súši

Ten pokoj som hľadal už veľmi dlho.
Pokoj, keď duša znavená zápasmi života aspoň na chvíľu nájde spočinutie. Cintorín vyparuje tuhé vône trávy a májových kvetov, niektoré vädnú na náhrobkoch, ale množstvo ďalších sa už derie cez porast, ktorý by pomaly potreboval pristrihnúť. Hoci by slová ako cintorín, pokoj, duša alebo spočinutie mohli smerovať skôr k mŕtvemu než k živému, pokiaľ mi je známe a všetko nie je iba prelud, mne zatiaľ v živom tele prúdia telesné tekutiny a nervové vlákna si ďalej živo posielajú informácie a dezinformácie.
Prešľapujem z nohy na nohu na rozpraskanom asfaltovom chodníku.
Cintorín takmer nepripomína pamiatku z polovice sedemnásteho storočia. Múdri súdruhovia v sedemdesiatych rokoch (ako inak, podľa kádrových predstáv predovšetkým potomkovia robotníkov zamazaných hlinou alebo olejom, ktorí sa v minulej generácii ledva naučili čítať – skvelý počin socialistického génového inžinierstva), manicky neznášajúci históriu, úplne zmenili jeho podobu. Na bráne sa vtedy znenazdania zjavil oznam, žiadajúci aby si dvestoroční kostlivci láskavo pozbierali svoje hnáty a odniesli na chrbte náhrobky dakam dočerta. Pomníky ledabolo rozhodené po trávnikoch dnes pôsobia, akoby ich tu niekto iba náhodne vytrúsil z vrecka. Iste sa našlo aj množstvo presvedčivých dôvodov, prečo historický múr nahradila ohavnosť z betónu. Mám zjavne pomýlené predstavy o kráse, na to som si už zvykol. Podobnú hrôzu vo mne vzbudzujú aj výčiny architektov v dnešných satelitných predmestiach, ale to nie je moja agenda. Názory, ktoré mám, sa zvyčajne líšia od predstáv väčšiny. Spodná noha je moja, ďakujem za opýtanie.
Prišiel som sem hľadať pokoj.
Stojím pri starobylom náhrobku, barbarsky prichytenom na sivom betóne dvoma hrdzavými skobami. Ten, čo to sem takto dal a bol so svojou prácou navyše aj spokojný (Poodstúpil, prižmúril oči a spokojne sa usmial…?!), musel byť totálny idiot. Nápis hovorí o uhorskej grófke, ovenčenej menami, priezviskami a prídomkami, ktorá sa vydala do Francúzska, aby sa v štyridsiatke utrápila k smrti po nehode svojho dvadsaťročného syna vo februári neuveriteľne vzdialeného roku.
V tom roku bol tiež február, zaujímavé.
V kroví sa pred slnkom ukrývajú tučné komáre, ktoré z denného bdenia preberá tušenie mojej krvi, čo je ďalším dôkazom, že žijem – a uľaví sa mi. Niekedy je tomu ťažšie uveriť, napríklad aj v takýto malátny slnečný deň na pokraji mája, kedy sa čas, nabitý povinnosťami, odrazu vyprázdnil a spustol, a nechal ma vyplaveného na súši. Hoci, nelapám po dychu, to nie. Užívam si to.
Inak, pravdaže, zvyčajne trávim dni večne ponorený až po krk do schnúceho betónu svojich zvykov a navyknutých rituálov – ktorý mi síce dáva oporu a drží môj život pohromade, ale rovnako ako železná konštrukcia slúžiaca na to, aby človek nespadol z balkóna, stáva sa postupne pevnou mrežou a berie mi v konečnom dôsledku slobodu.
Krvavá šmuha na lýtku ma núti kráčať ďalej.
Vyruším kŕdeľ holubov. Sú akési iné než tie, čo nám hniezdia nad kúpeľňou. Pokojnejšie, velebnejšie, pomalšie, s bielymi goliermi okolo hrdiel. Už som ich videl aj na inom cintoríne. Takto by mohli vyzerať poslovia duší, psychopompoi. Okamžite odlietajú, zrejme rozpoznali, že ja ešte nejaký čas nebudem patriť ku klasickému inventáru takéhoto miesta – a teda ma predbežne sprevádzať netreba. Kamene, kosti, sviečky a pozlátené nápisy… Dážďovky, drozdy a zriadenci v montérkach… Slzy, tichá hudba vo veľmi oblom a smútočnom registri, čo dolieha z neďalekého kostola. Znie ako fialová žuvačka nalepená na srdcový sval.
Na to ešte príde čas.

Sadám si na lavičku a začítam sa do knihy, čo mám so sebou.
Okolo prechádza mladá žena s mierne zúfalým výrazom, tlačí tichý kočík. Po chvíli ma zas míňa muž v obleku, manažér, ktorý si sem prišiel zjesť svoj chatrný sendvič, pred kolegami vytvárajúc dojem, že obeduje v honosnejšej reštaurácii, než je tá, v ktorej sedia oni. Život je večné predstieranie, že sme niekým, kým nie sme. Poznám to dôverne. Príkladov je aj tu okolo neúrekom. Už len tie staré fotky na náhrobkoch! Krásne mladé tváre, čo zdanlivo odišli na vrchole života, hoci mali vyše osemdesiat – a reumu, ischias, angínu pectoris či ťažkú cukrovku.
Niektoré sošky a ozdoby už návštevníci rozkradli, vzali do zberu alebo do súkromných zbierok bizarností.
Po retušovanom čiernobielom líci telnatého dievčaťa kráča „električka“ z môjho detstva. Na pieskoviskách sme ich vraždili po stovkách, ale aj tak sú všade, príroda zrejme počíta s úbytkom, vplyvom ľudských mláďat.
Na rodinnej hrobke Haluzovcov leží malý konárik.
Pán s mohutnými fúzmi a príkrym, divokým pohľadom sa volá Sztarenka.
Leží tu aj Tido Gašpar, ktorého pre istotu ani neuvádzajú na ošúchanej tabuli, oznamujúcej, kde môžete nájsť hroby významných osobností. Po vojne dostal doživotie, po trinástich rokoch ho pustili. Na chvíľu si predstavujem jeho tvár poznačenú alkoholom, nikotínom a ďalšími neresťami, predstavujem si ho kdesi uprostred dvadsiatych rokov, nadýchnutého, plného sily, šťastného a šťavnatého. Niektorí ľudia možno žijú intenzívnejšie než ostatní. Ako taký Carl Jetting, cestovateľ zo zasunutého storočia, kedy ešte bolo čo objavovať, dobrodruh s veľkolepým korábom na náhrobku. Minulosť je zrejme len predstava. Predstavujem si ho teda, ako sedí na záchode, no nedarí sa mi. Vždy má na sebe honosné šaty – a nechce si za nič na svete ani len sadnúť!

Sledujem mamičku, čo pomaly tlačí svoj kočík popod stromy so zvláštne vykrojenými listami, ktoré nepoznám; manažér v obleku spokojne prežúva posledné obschnuté sústo a začína sa rozhodovať, či mastný papier hodí pod lavičku alebo radšej do neďalekého odpadkového koša. Zriadenec v montérkach rozpráva vtip a mimovoľne si odpľúva na dvestoročný náhrobok, je predsa v práci a mŕtvi sú iba bežný komparz jeho priameho a nekomplikovaného života.
Drobná čiastočka fraktálu.
Fraktál je, podľa teórie, nepravidelný fragmentovaný geometrický tvar, ktorého každá časť je zmenšenou kópiou celého útvaru. A tak ako existujú základné ľudské skupiny, na ktoromkoľvek mieste nášho sveta sa nachádzajú ľudské fraktály, čo ich kopírujú. Často sa zabávam pozorovaním tohto javu. Každý cintorín má mladú ženu s kočíkom, čo vyzerá tak trochu beznádejne, zriadenca v ušpinených montérkach, cynického a tupého; podobne ako sa tam nachádza mne podobný čudák, ktorý len sedí a z nevysvetliteľných príčin civie okolo seba. Ako každý činžiak má drsnú a panovačnú domovú dôverníčku, obstarožného popudlivého nespokojenca s bordovou tvárou, ktorý nie a nie už konečne v hneve zdochnúť na infarkt, introverta snažiaceho sa neprísť nikomu na oči, s búšiacim srdcom otvárajúceho vlastnú poštovú schránku… Mandelbrotova množina každej ulice. Kochova snehová vločka mesta s opakujúcimi sa osobami vo svojej štruktúre.
To všetko existuje pred našimi očami.
Svet je vzorec.

Neviem, možno som si náhodou zdriemol, ale čas nečakane poskočil, ako sa to občas stáva. Predstavujem si ho ako dievčatko s vrkočmi, ktoré pomaly kráča po ulici, potom sa rozbehne za mačkou a preskočí kaluž, sadne si na obrubník a zasníva sa, rýchlo vstane a náhle zmizne za rohom. Cintorín je miesto, kde sa chodia hrávať dospelí. Stavajú si tu svoje vlastné hrady z piesku a mramoru, s formičkami a lopatkami.
So stavcami a lebkami.
Slnko je nízko, presvitá cez koruny platanov a brestov, a vrhá krivolaké škvrny na chodníky. Cítim malátnosť a príjemnú únavu z čerstvého vzduchu, z urputnej zelene valiacej sa zo všetkých strán. Takýto stav treba buď potlačiť alebo posilniť. Aké príjemné by bolo sedieť tu s vínom a vypiť ho na lavičke v hustnúcom súmraku, na konci anonymného dňa kdesi uprostred týždňa!

A už vstávam, prechádzam cez cestu a v neďalekom supermarkete nedočkavo siaham po fľašiach, vraciam ich späť do regálov, až nakoniec sa pre jednu rozhodnem. Chválim v duchu šťastný nápad moderných vinárov, ktorí majú hlboké pochopenie pre popíjanie pod holým nebom a myslia s láskou aj na tých, čo si doma nedopatrením zabudli vývrtku.
Pri pokladni sledujem zástup ľudí ubitých rutinným dňom, páchnucich potom a starosťami. Ďalšie ľudské fraktály. Chudý, všetkým pohŕdajúci tínedžer so slúchadlami na ušiach, široká päťdesiatnička vyžarujúca cesnak, otrávená asistentka v kostýme, ktorý ešte ráno nebol pokrčený, magor rozprávajúci sa so sebou a svojou milovanou plastovou fľašou. Tučné tváre a riedke vlasy, každý s predstavou o svojej vlastnej dôstojnosti a význame.
To všetko nám priniesla civilizácia, pomyslím si a okamžite zatúžim po spoločnosti mojich trpezlivých mŕtvych, ktorí už netrpia a nesťažujú sa. Na dane, deti, počasie, problémy, na priateľov a nepriateľov. Na všetkých ostatných. Na politiku a choroby. Ktorí nemárnia čas pri pive v páchnucej zafajčenej diere alebo pri televízore. Dnešná doba plodí hlbokú frustráciu. Je to zložité, keď sa odvšadiaľ ozýva: Ty si osobnosť! alebo Ty niečo znamenáš! – ale nie je to tak, lebo ľudia si nie sú rovní. Delia sa na tých viac a tých menej frustrovaných. A tí prví sa to snažia poriadne natrieť druhým. Talentovanejším, schopnejším, šikovnejším. Hladné zvieratá dupú po hlavách tým najedeným. A jedlo sa volá úspech. Ten poriadny kus mäsa, tá posvätná zdochlina, ten tanier plný polievky! Každý pohyb vyvoláva protipohyb.
Pozerám okolo seba a mám pachuť v ústach. Zozadu sa na mňa tlačí naposilovaný športovec v slnečných okuliaroch, páchnuci lacným deodorantom – tak urputne hrá drsného chlapíka, až začína pripomínať afektovanú slečinku. Pohyb a protipohyb. Sme len zvieratká, pokorne prijímam tento fakt a je mi trochu do smiechu.
Uf. Konečne som vonku!

Cintorín je oáza uprostred mesta, počúvam pravidelný šum autostrády za múrom a do úst mi po odkrútení uzáveru tečie pálčivá červená tekutina, ktorej chuť sa náhle mení na dymovú a ríbezľovú – čierne ríbezle sú po francúzsky cassis a zdá sa mi, že to slovo vyslovujem pri pregĺganí. Ka. Si. Ka-si… Kasi. Toto víno vyrobili na druhej strane planéty (ak možno veriť etikete) kdesi pod čílskymi Andami, a netušili nič o tom, kto a kde ho bude piť. Trus lám, vlhký vietor od Pacifiku, pot, prach, krv, vzdušné prúdy. A zrazu nevysloviteľná a nepredstaviteľná Európa. Zastrčená príliš na sever, príliš na východ. Veď Sibír je zas pre nás iba prázdnou planinou. Krásne! Upackaný človiečik vo vinohrade na inom kontinente nič netuší o meste, uprostred ktorého sedím.
Načo aj.
Nevedel by vysloviť ten názov bez zakoktania.

Fľaša je prázdna. Veľké komáre sa už odvážili opustiť prítmie temných zelených cyprusov, pískajú a štípu. Zriadenec v špinavom tričku netrpezlivo prešľapuje pri rozložitej tuji, vietor prináša ku mne jeho pot. So škrípaním zatvára za mnou bránu. Drozdy kričia, pária sa vysoko nad zemou.
Na plece mi dopadá kus roztekajúceho sa čierneho trusu, vyzerá ako zvyšok jedovatých čiernych bobúľ, čo rastú na opačnej strane cintorína. Utieram ho vreckovkou.
Kamienkami vysypanou cestičkou uteká mladá žena s kočíkom, nechce stráviť noc s mŕtvymi.
Hlboký pokoj, celý deň sám. Na oblohe roztratenej medzi listami stromov už vidno prvú hviezdu. Nejasne bliká.
Prechádzam cez cestu a mierim domov.

–  –  –

Peter Krištúfek, zdroj: kultura.sme.sk
Peter Krištúfek, zdroj: kultura.sme.sk

Peter Krištúfek (*1973, Bratislava) je spisovateľ a režisér, autor deviatich prozaických kníh a zbierky poézie. Jeho prvý román Šepkár (2008) bol nominovaný na Cenu európskej knihy Prix du livre Européen a úryvok z neho bol publikovaný v americkej antológii Best of European fiction 2010. V roku 2012 vydal román Dom hluchého, ktorý na jeseň vyjde aj v britskom vydavateľstve Parthian Books. V roku 2013 publikoval hravú konceptuálnu knihu o zabúdaní a spomínaní – Atlas zabúdania. Je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka a trojnásobným finalistom literárnej ceny Anasoft Litera. Poviedky a úryvky z jeho románov  sú súčasťou viacerých reprezentatívnych antológií a časopisov venovaných slovenskej literatúre – v češtine, poľštine, nemčine, bieloruštine, bulharčine, angličtine a francúzštine. Nakrútil vyše dvadsať autorských televíznych dokumentárnych filmov, dva dlhometrážne hrané filmy a celovečerný dokument o slovenskej hudobnej legende Dežovi Ursinym. Za svoju režijnú tvorbu získal viacero ocenení.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s