Poviedka: Michal Hvorecký

Nočný vlak

Toto leto ešte neprišlo leto. V Berlíne už tri týždne lialo ako z krhly, vietor lámal stromy a na Spréve sa prevaľovali vlny ako na mori. Mne to vyhovovalo. Pre mňa sa v tom meste všetko skončilo. Už som neštudoval germanistiku, pretože mi prišli na kolosálny plagiát ročníkovej práce a nijako mi nechceli uznať, že copy & paste bol umelecký zámer a gesto odporu voči autorským právam.

Prišiel som aj o prácu vo vydavateľstve fotografického časopisu, ktorá ma ako-tak živila, a kde som si celé dni dopisoval s násťročnými bloggermi a ponúkal som im zverejnenie ich fotiek, samozrejme, zadarmo, na našich ctených stránkach.

Skončil sa aj môj ročný vzťah, od ktorého som si sľuboval, že pretrvá aspoň do zimy, pretože dlhšie som ešte s nijakou dievčinou nevydržal. Na Facebooku som ani jednu zmenu neoznámil a moja ex si ma zablokovala, pretože sa jej nepáčili odkazy, ktoré som jej nechával na profile.

Nasledujúce dni priniesli peklo. Sex naslepo v katakombách klubu Berghain. Lacné a zlé drogy. Spolubývajúci ma vyhodili z izby pri peknom vodnom kanáli v Kreuzbergu. Tri noci som prespal v squate, kde som videl najviac špinavého riadu na svete a také hrozné umenie, že ani ja by som horšie nevytvoril.

Pochopil som, že musím utiecť. Inak sa zopakuje to, čo už nikdy nechcem zažiť a čo ma stálo päť najlepších rokov života. Kúpil som si cez šikovný český web za 80 eur falošný lístok InterRail, a zamieril som na prvý nočný vlak. V živote som nestrávil dovolenku pri mori alebo na turistike v horách, ale poznám väčšinu spojení, čo ma potme dostanú krížom cez Európu. Nikde sa tak dobre nevyspím, ako keď sa hýbe vagón a pravidelne dunia spoje koľajníc.

Chcel som spoj stihnúť, pretože takmer nikde nestál a dostane ma rýchlo až na opačný koniec kontinentu. Naskočil som v poslednej sekunde. Prešiel som na opačný koniec súpravy. Niektoré spacie kupé už mali zatiahnuté okná a cestujúci si líhali. Mašina naberala rýchlosť a podľa digitálneho displeja šla takmer dvestovkou. Sprievodca si môj parádny lístok pozeral dlho a veľmi podozrievavo, ale ja som kupoval z dobrých zdrojov. Falzifikát mal aj zložité vodotlače, bezpečnostné známky a rozkošnú pečiatku Českých dráh. Muž vzdychol a papier mi vrátil. Po dlhom čase sa mi niečo podarilo, aj keď to bolo zasa len klamstvo.

V jedinom prázdnom kupé som našiel štyri lôžka, čiže dve poschodové postele. Zhasol som a uložil som sa na prvé spodné lôžko. Vedel som, kam mierim, ale tváril som sa sám pred sebou, že cieľ je neznámy.

Už som zaspával, keď sa dvere pohli. Zbadal som ženskú postavu, vošla po špičkách, ani nezasvietila, asi si myslela, že už spím. Mierne som otvoril oči. Krásne mladé dievča, zjavne cudzinka. Otáčala sa ku mne, zrejme, aby si preverila, či som zalomil. Privrel som viečka.

Neznáma si ľahla nado mňa. Pri okne by mala viac súkromia, ale možno sa takto bude menej báť. Odhadoval som, že sa vyzliekla až hore. Dala si nočnú košeľu, pyžamo, alebo je len v gaťkách, či nebodaj nahá? To sa mi zdalo málo pravdepodobné, ale predstava ma rozrušila. Ešte nezaspím.

V hlave sa mi premietali nočné vlaky, ktorými som už putoval. Prešiel som desiatky tisíc kilometrov, no nikam som nedospel. TGV, Thalys, Eurostar, Cisalpino, EuroCity, ale aj Slovenské železnice, s ktorými jazda z Bratislavy do Prešova trvá celú noc, tak ako nemeckému rýchlovlaku okruh Drážďany – Amsterdam – Paríž.

V kupé chvíľu vládlo ticho, rytmus pohybu sa ustálil, kovové kolesá tlmene duneli. Dievča ležalo až prekvapivo ticho, no zrazu spustilo cez okraj postele ruku. Zapôsobilo to ako úder. Už som na ňu nepozeral cez priezor, ale ostril som zrakom do temnoty. Nikdy som nevidel takú peknú ruku, dlhú a tenkú, symetrickú, s drobnými úzkymi prstami, ktoré sa jemne hýbali – a bola celkom nahá. Nijaká blúzka. Tričko. Alebo spadnuté ramienko tielka. Len mramorová pokožka.

Spí? Urobila to zámerne? Provokuje ma? V hlave mi prebleskovali možnosti. Nikdy v živote som tak intenzívne nevnímal dievčenské prsty, dlaň, lakeť.

Silnel vo mne dojem, že mi neznáma odovzdáva signál. Rozhodol som sa jej dotknúť, ale tak, aby to vlastne dotyk ani nebol, akoby náhodne a nechtiac. Ani som sa nezdvihol z postele, urobil som iba pohyb vystrčenými bruškami prstov, na zlomok sekundy, a potom som ich znova stiahol.

Ruka naďalej nehybne visela a do čiernoty priam svietila. Zmýlil som sa! Ani si to nevšimla, ozaj spí. Namýšľal som si bohviečo. Ešte v živote som takto nechytal cudziu ženu, navyše spiacu. Čo to do mňa vošlo? Otočil som sa na druhý bok s pachuťou v hrdle, zo seba, z tejto noci, z uplynulých týždňov.

Asi som na okamih zaspal. Prebudil ma jemný dotyk na chrbte. Bol som okamžite bdelý, no ani som sa nepohol. Chvíľu som si myslel, že mám oneskorený drogový flashback, alebo že sa mi to sníva. Pod perinu sa zasúvalo horúce telo. Na tvári som zacítil prsty, ktoré som už poznal. Musel som sa obrátiť. Až vtedy som uveril.

Otvoril som ústa, aby som prehovoril, aby som ju pozdravil alebo sa predstavil, ale než som stihol vydať hláska, dala mi krížom cez pery prst. Pokúsil som sa otvoriť ústa, ale pritlačila ukazovák a dole ho dala, až keď som prikývol. A tak to pretrvalo celú noc.

Dovolila mi všetko, len nie hovoriť. Neviem toho o svete veľa a väčšinu vecí v živote som urobil zle. Ale jedno predsa viem – že milovanie sa nesmie prijať a užívať naraz, bleskovo, ako nejaký všeliek na telo, na srdce či mozog. Musí byť rozdrobené, pomaly objavované, učené a skúšané, vyžaduje si čas, treba cítiť jeho slastne štipľavú vôňu, jeho zlé aj dobré chute na jazyku a na prstoch. Až na konci sa v hlave možno vytvorí celok krásy, pre ktorú sa oplatí preliať aj trocha vlastnej krvi.

Kolesá vlaku brzdili, až napokon s nepríjemným pískaním zastavili. Mlčky sme sa obliekli. Chcel som sa jej spýtať na meno, ale tentoraz priložila ukazovák na svoje pery, prižmúrila oči a usmiala sa. Šikovne prešla uličkou, vystúpila a padla do náručia mužovi, ktorý ju tam čakal.

Kým som sa cez tlačenicu pri dverách dostal von, dievča som už na nástupisku nevidel. Betón blčal. Slnko nevrhalo tiene, ukazovalo svetu svoju chuť po živote a horelo.

–  –  –

Michal Hvorecký, zdroj: zena.sme.sk

Michal Hvorecký, zdroj: zena.sme.sk

Michal Hvorecký (*1976) vyštudoval estetiku na UKF v Nitre. Je autorom niekoľkých románov (Posledný hit, Plyš, Eskorta, Dunaj v Amerike) a zbierok poviedok (Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, Pastiersky list, Naum). Taktiež napísal divadelnú hru s názvom Slovenský inštitút, jedna komédia, ktorá mala v roku 2009 premiéru v Theater Forum Schwechat v Rakúsku. Jeho najnovšia kniha (autobiografická próza) sa volá Spamäti. Viac o autorovi na jeho webovej stránke: hvorecky.sk.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s