Poviedka: Šimon Kravár

Slepačia krv

Bolesť, tak ako naposledy a nasledujú obrazy, nie spomienky…

Bolo to v nedeľu ráno, ešte pred úsvitom, keď som vyšiel von a zbadal ju cez okno. Sedela pred zrkadlom a česala si vlasy. Boli dlhé a zamatovo sa leskli. Boli tmavohnedé a ona… Ona bola krásna. Tvár taká, o akých sa sníva len tým, ktorí mali to šťastie a videli staré pamiatky v Ríme. Bál som sa, že ma zazrie v zrkadle, tak som sa ukryl do tieňa medzi domcami. Čakal som a začínal som sa potiť od nervozity. Chystala sa do kostola, dokonca si na krk zavesila ruženec.

Predklonila sa a vyťahovala niečo zo zásuvky. Uvidel som jej spodničku vykúkajúcu spod sukne, ešte nemala zatiahnutú šnurovačku na chrbte. Mala štíhly driek a čistú pokožku, aj keď nebola z bohatej rodiny. Úplne mimo moju ligu…

Otočila sa a uzrel som ju z profilu. Oči mala šedo-zelené a niečo si natrela na tvár. Asi jednu z tých mastí, čo nosia otcovia z ciest dcéram, ktoré chcú vydať a zhrabnúť slušného ženícha z bohatej rodiny… A vtedy som sa mal prestať dívať, lebo mi ju ani nebudú chcieť dať.

Zaklonila sa a jej svieže prsia vynikli vo svetle odrážajúcom sa na zrkadle. Neboli veľké, ale boli na tom správnom mieste a túžil som po nej. Dokonca by som bol povedal, že keby si ich stiahla a nemala takú krásnu tvár, možno by sa mohla vydávať aj za muža. Druhý pár rúk, ktorý som skoro ani nezaregistroval jej zatiaľ uťahoval šnurovačku.

Žltou stužkou si previazala vlasy do účesu a zmizla z okna. Žltá je farba hlupákov, mal by som ju nosiť, ale aj tých, ktorí nevedia, či ich vyvolený ľúbi, alebo som len paranoidný a iba sa jej tá farba neskutočne hodí. Vytrepal som svoju existenciu zo štrbiny medzi domcami a oprášil sa od prachu a triesok. Chcel som vedieť jej meno.

Ale do kostola pôjde s rodinou. Tak som sa rozhodol, že sa postavím na roh ulice a budem sa tváriť ako súčasť davu snažiac sa prečítať si denné správy z tabule. Ale pri tabuli nik nestál. Tak som sa ju vybral lúštiť sám. Ľudia sa hrnuli do kostola a na tabuli stálo: „V Nedeli se nedelá!“
Tak preto tam nik nebol, lebo niekto bol vtipný. Otočil som sa a stála tam. Naše oči sa stretli a ja som sa v tranze usmial ako idiot. Usmiala sa späť. Rozum mi zastával a mozog strácal pomaly ale iste krv. A tak som tam stál, neschopný sa pohnúť. Tak sa pohla ona, s celou rodinou do kostola, ani neviem, ktorí boli jej, svet totiž navôkol strácal farbu.

Stále som ju videl, už bola pod portálovým oblúkom. Neuvedomoval som si to, ale kráčal som, jedna noha predbiehala druhú a tá druhá zostávala vzadu, len aby si to znova vymenili. V kostole som už dlho nebol, ale ceremónie som si stále dobre pamätal. Však už od malého decka ma tam vždy ťahali. Ale naposledy som tu bol asi pred dvomi rokmi. Našťastie, na ceremónie kašľali aj všetci navôkol, tak som iba so sklonenou hlavou vošiel.

Nič sa nezmenilo, stále sila stavby ťažila človeka a cítil som sa tu taký malinký, pred Bohom? Ale ak Boh existuje, aj tak už do tohto sveta nezasahuje, ja osobne by som sa za tento svet a svojich služobníkov hanbil, keby som bol stvoriteľom. Toľko krivdy, čo tá banda natropí za jeden týždeň v jeho mene, je neúnosné a skorej ako niekoho, kto naozaj vie niečo o škodlivej mágií, skántria nevinné dievča len za to, že nechcelo spraviť niečo extra „pre záchranu svojej nesmrteľnej duše“…

Nádych a slová: „Prestaň sa mi hrabať v hlave!“
Jej arogantná odpoveď: „Ale prečo by som mala, keď už si prišiel neskoro, tak chcem vedieť, čo ťa zdržalo…“
Som vôbec na zemi? „To… Je… Osobné… Veď… Aj…“
Naštval som ju: „Nie, ja som tvoja vládkyňa! Ja som ťa všetkému naučila a keď sa rozhodnem, že je čas, potom budeš slobodný a budeš si môcť chodiť kade tade. Ja som ťa oslobodila a ty sa sám vrátiš medzi tie slepé ovce?“
Lapám po dychu: „Som… Len…“
Znova bolesť a jej kruté tmavé oči…

Omša sa skončila, Alena mala pravdu, miestny kňaz nie je hlupák a ani blázon, ale už je príliš zapletený na to, aby dokázal otvoriť oči. Dav ma niesol von a protestovať by nemalo zmysel. Slnko už bolo vysoko a vyzeralo to na príjemný deň. Zostal som oslepený a zastal som. Masa ľudí valiaca sa z chrámu ma však neúprosne hnala vpred. Presunul som sa bokom a pretrel si oči.

Ľudia na mňa civeli, ako keby videli ducha, tak som sa ich rozhodol ignorovať a hľadal som v dave žltú stuhu v hnedých vlasoch. Nikde však nebola. Buď už bola doma, alebo ešte v chráme. Dav sa minul a vychádzala so sklonenou hlavou. Vystrela sa a obzrela. Asi niekoho nechcela stretnúť, ale podľa všetkého tam ten niekto nebol.

Nadýchol som sa a vykročil k nej. Bola nižšia ako ja, asi tak o hlavu. „Ahoj…“ a hrdlo mi zovrela tréma. Som patetický… „Ahoj…“ odpovedala a skúmala ma pohľadom. Ticho bolo možno až moc dlhé… Ale ja som proste nemohol hovoriť. „Aj niečo chceš, alebo iba zdravíš náhodných ľudí?“ Daj sa do hromady… Pošúchal som si rukou chrbát krku: „Prečo sa pýtaš? A áno, niečo aj chcem, ale to môže ešte chvíľu počkať…“ A teraz sa otočí a odíde… či? „Lebo nevyzeráš ako niekto, kto iba jednoducho robí veci.“ Pozrel som sa na seba, čierna košeľa a kožené nohavice a topánky z jednej kravy… nič moc. „To je na mne až tak vidieť?“ Pritakala: „Mhm, hlavne v očiach, máš tam otázku.“ „Jaj, áno, jasne…“ „Tak?“ „Tak… Ako sa voláš?“

„NIE!“
So zákerným tónom: „Ale áno… Len si spomeň!“

„Si veľmi odvážny.“, odpovedala so smiechom. Ok, tak teraz som už naozaj v prdeli a nie v tej jej. „Tak napríklad ja by som to o sebe netvrdil.“, teraz som sa zasmial ja na pokuse o vtip. Ako v spomalenom filme znova otvárala ústa a povedala svoje meno: „Kristína…“

Nádych, svetlo, realita…

Dopadol som na zem a polámal zopár popadaných halúzok. Nie, nie, nie… Teraz vie jej meno a bude za mňa trpieť. Pri páde sa mi vyvrtol členok, bolesť mi veľmi rýchlo vyletela do nervov. S výkrikom som si ho nahodil späť, ale ruky sa mi moc šmýkali. Boli od krvi smradľavej, slepačej krvi. A Alena bola preč. Nechala za sebou však kruh, v ktorého strede som bol ja a prekliatie, čo si zoberiem so sebou, nech už pôjdem kamkoľvek.

Členok ma stále bolel, tak som dokrivkal z lesa domov. Na dverách bol pribitý odkaz. Strhol som ho a vošiel dnu. Vyzul sa a vložil nohu do lavóra, to bola úľava, ale stále som bol nervózny z toho, čo mi dorobila. Otvoril som odkaz, ktorý bol zapečatený neoznačeným voskom.

Stálo tam:

Nedovolila som ti to! Ale spravil si to.
Je to však tvoj život. Tak si ho choď žiť tak, ako chceš, ale vedz, že ja za tvoj možný neúspech nemôžem. Poznačila som ťa, ale nepoviem ako.
To je jediná satisfakcia za tvoje možné šťastie.
                                                                                         Alena

A ešte tam bol kúsok odtrhnutý po klinci.

Zložil som list a hodil ho do ohňa. Nepotrebujem mať túto hrozbu pre Kristínu ešte aj na papieri, možno bude lepšie, ak zmiznem z mesta a nájdem si dievča niekde úplne inde… Ale čo ak je to postavené tak, že jedine Kristína nebude prekliata, alebo že Alena je teraz Kristína?

Prečo som sa s ňou kedy vôbec spolčoval? Však ja si to aj pamätám!

Bol to sviatok a všetci sa hrnuli do kostola alebo do krčmy a ja som šiel kresliť na ulicu. Sadol som si pred kostol na zem a začal uhlíkom nahadzovať obrysy na kúsok plátna, čo som zohnal pod rukou na trhu. Tam ma oslovila a pýtala sa na moje pocity, na to, čo si myslím, na všetko, čo v človeku vrie a ja som chcel vedieť viac, a tak sme sa každú nedeľu stretávali v lese, aby ma učila mágii a iným veciam.

Bolo mi to treba? A tak som tam v delíriu sedel celý deň.

V pondelok som znova stretol Kristínu, videla na mne, že ma niečo trápi a ja som sa ako idiot vyhovoril na chorobu z večernej prechádzky lesom.

Keď mi ponúkla, že každý večer za mnou zájde, aby mi priniesla večeru, tak som nedokázal odmietnuť. Aspoň už bolo jasné, že nikoho nemala a predsa som mal šancu. Aspoň sme sa lepšie spoznali.

Po tom týždni prišiel náš prvý bozk, nechcel som to škrabať, lebo som necítil žiadnu mágiu, ale nezdržal som sa otázok na nevoľnosť a tak, čo i len drobnú. Nakoniec sa tá výhovorka na chorobu dosť vyplatila.

Čas plynul a svadba bola nevyhnutná. Ja som rodinu moc nemal a na prijatie do jej musel byť originál sobáš. A toho som sa bál. Ak bolo niečo, čo Alena nenávidela, tak to boli praktiky, ktoré sa v Európe považovali za úplne bežné a normálne. Ruky som mal v tomto zviazané.

Konalo sa to v sobotu, tak ako je zvykom. Kamaráti ma zobrali noc predtým na zábavu a keď do mňa niekto dnes naleje pálené, tak sa rozsypem ako domček z karát. Aspoň na niečo to bolo dobré, nikoho som celé doobedie nechcel vidieť a neviem, či to bola naozaj ona, ale so bzučiacou hlavou som niekomu otvoril dvere na nepretržité búchanie.

Alena ma vtlačila do vnútra a očami bola neprítomná. Niečo mlela a na môj plávajúci žalúdok to nepôsobilo zrovna vábivo. „Patriaca Kristovi… Zostane jeho… Krv sa zmyje… Škvrny ostávajú… Pritúli na noc… Nemožná pomoc… Zlodej životov… Počkám ťa… V hrobe… Tak ty si ma nepozval?“

Tých pár slov, čo som rozumel z jej hrozivej vízie, mi fakt nahnalo strach, ale čo ak zase len skúšala nový liek a teraz blúzni? Čo ak niekto príde a nájde ma tu s ňou? „Mala by si sa nadýchať čerstvého vzduchu… Alena?“ Začala si trhať strapaté vlasy. „HEJ!“ To bol blbý nápad na ňu kričať… Teraz ma bolela hlava…

Vytackal som sa von a nechal Alenu v jej delíriu. Dostal som sa za dom a pustil to zo seba… Už nepijem… Super nápad pred svadbou. Niekto ma zdrapil za plecia a ťahal ma preč. „Vieš, koľko je hodín?“ „Čo?“ „Nie čo, ale za hodinu sa ženíš, tu máš, pi!“

Dostal som džbán mlieka. Keď som ho vypil už som skoro ani necítil opicu, navliekli ma do slávnostného a zase som stratil slobodnú vôľu. Stál som pred domom Kristíniných rodičov a cítil sa ako vtedy, keď som ju chcel prvýkrát osloviť, mal by som sa radšej schovať… Vtom sa otvorili dvere a prebehla ceremónia, celá noc bola jedna farebná šmuha plná vína, ohňa a radosti. Na Alenu u mňa doma som úplne zabudol.

Kristína bola nádherná, v nádherných šatoch. Staromódnych, rodinné dedičstvo, ale jej sekli. Prišli sme domov a tešili sme sa na svadobnú noc. Otvoril som dvere a vniesol som ju cez prah. Dobre, že som nepadol. Smiali sme sa ako správni ožratí novomanželia.

Položil som ju na posteľ, jeden sme vyzliekali druhého. Vášnivo sme sa milovali, až pokým sme nezaspali.

Iba ráno zostala v hlave hlodať myšlienka… či sme v tej posteli včera boli len dvaja, alebo traja?

–  –  –

Šimon Kravár píše od strednej školy amatérsku prózu a poéziu, ktorú uverejňuje na blogoch pod nickom dogyno. Väčšinou ide o sci-fi alebo fantasy poviedky, prípadne o básne zo života.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s