Igor Hochel: Svet poézie je pre mňa fascinujúci

Igor Hochel, zdroj fotografie: Knižná revue

Igor Hochel sa narodil 13. novembra 1953 v Bratislave, kde aj vyštudoval slovenský a bulharský jazyk na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V súčasnosti pôsobí na Katedre slovenskej literatúry Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, kde prednáša slovenskú literatúru druhej polovice 20. storočia, súčasnú slovenskú literatúru, semiotiku literatúry a iné disciplíny. Je autorom niekoľkých básnických zbierok, napríklad Strom pred domom, Utkané z vlasov, K mojim ústam nahá (žena), venuje sa literárnej kritike a prekladá z bulharčiny.

Kedy ste napísali svoju prvú báseň a čo Vás k nej inšpirovalo?
Vôbec prvú báseň som napísal, keď som mal vari sedem rokov. Samozrejme, to bolo len také detské veršovanie o zvieratkách, ktoré napodobňovalo to, čo som čítal. Moje prvé „vážne“ básne, z ktorých niektoré som neskôr po malých úpravách aj publikoval, vznikli v čase stredoškolských štúdií, asi keď som bol sedemnásťročný. V tom čase som už dosť intenzívne čítal slovenských, českých a v prekladoch aj svetových básnikov. Začínal som chápať, skôr intuitívne, v čom tkvie podstata modernej poézie. Rodila sa vo mne predstava, že aj ja raz budem básnikom. Takže tieto ranné básne neboli výsledkom uvažovania o dajakom konkrétnom probléme, ale reakciou na silný zážitok z čítania. Dá sa teda povedať, že išlo o literárne inšpirácie.

Čo pre Vás znamená poézia?
Verše predovšetkým s nesmiernym potešením čítam. Svet poézie je pre mňa fascinujúci. Očarúvajú ma aj neuveriteľné možnosti jazyka, ktoré dokáže objaviť jedine poézia. Prirodzene, týka sa to len tej kvalitnej. Jedným slovom, poézia je permanentným obohacovaním duchovného rozmeru môjho ja.

Kde najčastejšie píšete? Máte svoj „tvorivý kútik“?
O „tvorivý kútik“ sa delím s manželkou. Naši synovia už pred rokmi vyleteli z hniezda, a tak sa z malej detskej izby stala pracovňa. Máme tu pracovnú dosku, na nej počítač, po ruke je časť našej rodinnej knižnice. Raz tu ťukám do klávesnice počítača ja, inokedy manželka. Pravda, tu píšem predovšetkým dlhšie veci – recenzie, štúdie, preklady, prípadne poviedky. Báseň píšem na papier večným perom hocikde. Niekedy aj v kresle, keď si hárok podložím knihou. Niekoľko básní som napísal aj počas cesty autobusom či vlakom. Závisí to od toho, kde človeka „chytí“ nápad.

Ktorí sú Vaši obľúbení básnici/poetky? Čo Vás v ich tvorbe najviac oslovuje?
Keby som mal vymenovať všetkých obľúbených slovenských či svetových tvorcov poézie, bol by to naozaj dlhý zoznam. Uvediem preto výberovo len niekoľko mien: Janko Kráľ, Ivan Krasko, Ján Stacho, Ján Ondruš, Ján Buzássy, Peter Repka, Ivan Laučík, Ivan Štrpka, Kamil Peteraj, Mila Haugová, beatnici – Lawrence Ferlinghetti a Allen Ginsberg, prekliati básnici – Arthur Rimbaud a Paul Verlaine, ďalej Pierre Reverdy, Edward Estlin Cummings… Povedať len o vymenovaných, čo ma v ich tvorbe najviac oslovuje, by si vyžadovalo dlhý priestor. Takže len jednou vetou – u všetkých ma priťahuje schopnosť objavovať mágiu života i jazyka a sprostredkovať ju čitateľovi.

Prekladáte aj diela z bulharčiny. Ktorí autori a ich diela sa Vám najlepšie prekladali?
Nepreložil som toho veľa. Často sa čudujem, koľko toho niektorí spisovatelia popri vlastnej tvorbe a zamestnaní, ktorým sa živia, dokážu preložiť. Kde na to berú čas? Ja som preložil viac prozaických ako básnických textov. Veľkým zážitkom pre mňa vždy bolo, keď som prekladal novelu či poviedky Jordana Radičkova, hoci je to na prekladanie ťažký autor. Jeho videnie sveta a bytia človeka v ňom je jedinečné, neopakovateľné a jazyk nesmierne bohatý a originálny. Nie náhodou je to vôbec do slovenčiny najprekladanejší bulharský autor. Viem, že sa ešte k jeho tvorbe vrátim.

Čo Vás na tomto jazyku najviac fascinuje?
Keď si človek osvojuje dajaký cudzí jazyk, postupne preniká do jeho tajomstiev, a tým sa mu stáva bližším a bližším. Zároveň od neho má stále istý odstup, takže ho cíti trocha inak, ako ten, ktorý sa „v ňom narodil“. Bulharčina, ako vieme, je slovanský jazyk, ale jej dikcia je výrazne odlišná od slovenčiny a vôbec od východo a západoslovanských jazykov. Zaujímavá je tým, že má členy, ale iné, ako ich poznáme napr. z angličtiny, pretože člen v nej sa pripája na substantívum ako koncovka. A keď pri podstatnom mene stojí prídavné meno, člen prechádza naň, pripojí sa na jeho koniec. Systém členov je dosť zložitý. A čo ma fascinuje – samozrejme to, že niektoré veci sa vyjadrujú celkom iným spôsobom ako v slovenčine. To najmä pri prekladaní poézie niekedy predstavuje náročnú úlohu – o  to príjemnejší je potom pocit, keď sa nájde adekvátne riešenie.

Aké sú Vaše literárne plány do budúcnosti?
Prednedávnom som dopísal knihu poviedok a odovzdal som ju vydavateľovi. Takže teraz mám akoby „fajront“, čakám na korektúry po zalomení. Nepatrím inak k autorom, ktorý si vytvárajú dajaké dlhodobé tvorivé plány. V najbližšom čase mám povinnosť dopísať dve rozpracované štúdie, ktoré som sľúbil do zborníkov. Prirodzene, verše píšem priebežne, takže predpokladám, že po nejakej dobe sa zrodí ďalšia básnická zbierka. Iná je už otázka, či sa ju aj podarí vydať.

Čo by ste odkázali mladým začínajúcim autorom?
Neviem, neviem, či som ja takým bardom, ktorý by mal niečo odkazovať mladým autorom. Ak však predsa niečo, nuž azda to, aby sa na jednej strane nenechali odradiť prípadným počiatočným neúspechom, a na druhej strane, aby si zachovávali istú mieru sebakritiky.

Za rozhovor ďakuje Martin Chudík

–  –  –

Prečítajte si aj ukážky z tvorby autora: Básne: Igor Hochel.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s