iLeGaLiT MaG

Poviedka: Matej Makovický

ilustračné: pixabay.com
ilustračné: pixabay.com

Bezvýznamná skica s názvom ‘Bábkarov deň’

… pre Kima Petersena.
Bez strachu nie je radosť.

16:00. Presne.

Dvere sa otvorili tretíkrát, no hneď sa zatresli pred prívalom nečakaného letného dažďa. Zvonček, upozorňujúci na zákazníka, zanikol v hluku vchádzajúcej, nadávajúcej ženy.
„Dobrý deň.“
„Dobrý. To je počasie… no, len sa na mňa pozrite. Dáždnik je nanič.“
„Je, no. Ale nepriznám sa, že si vás obzerám.“
Neodpovedala, iba sa smiala, dokonca celkom úprimne, so štyrmi vráskami okolo očí.
„Nechcete sa pozrieť, keď už ste sa prišli schovať?“
Znova ostala potichu, bez pohybu, iba z nej kvapkala voda.
„Ja vlastne ani neviem, čo predávate. Vrazila som do prvých dverí, čo som videla.“
„Bábky. Sú moje. Vlastnoručne vyrobené.“
„Bábky? A načo?“
„Je to skvelý suvenír a netradičný darček. Však sa pozrite.“
Nenápadná, avšak naučená formulka. Málokto vlastnil jeho bábku, ale ona to nemusí vedieť. Otočila sa mu bokom a začala si prezerať obsah poličky. Slavo až teraz zbadal, že má farbené, platinové vlasy a možno prikrátku sukňu. Nie tridsiatka, to skôr taká dvojnásobná pätnástka. Akoby sa nevedela rozhodnúť, či chce ešte bezstarostne priťahovať pohľady chlípnikov, alebo sa správať primerane svojmu veku. To je tiež nenápadná formulka, čo nič neznamená.
„Vy tu máte iba ženské bábky?“
„Po mužoch je veľký dopyt. Ale nie, prezradím vám to. Vždy začnem vyrábať bábku a poviem si, že najdôležitejšie je, aby bola pekná. Estetická. No a potom mi vždy vyjde žena.“
„A keď si to nepoviete? Čo vám vyjde?“
„Nič. Vtedy všetko zahadzujem doma do krbu alebo sem do kontajnera.“

* * *

10:00. Presne.

Dvere obchodu sa otvorili prvýkrát, keď si Slavo vyšiel zapáliť druhú cigaretu dňa. Prvú si dával vždy hneď po zobudení. Ešte pred rannou kávou, pretože chcel predbehnúť ostatných. Druhá bola na pripomenutie toho, že je ešte ráno a že keď ju dofajčí, môže začať pracovať. V tento deň dúfa, že začne s vyrezávaním, chce po dlhom čase začať produkovať. Alebo, vlastne tvoriť. Prinajmenšom si len tak črtať bábku na papier. Ale teraz, teraz ho to ešte nečaká. Najprv si zohreje tvár na slnku a chytí trochu bronzu. Svedčí mu to, lebo je vikingský typ, s modrými očami a špinavými, blond vlasmi. A briadkou. Barbara mu to vždy v lete hovorila.
Barbara. Zamyslel sa a začal si pre seba mrmlať.
„Koľko to môže byť? Štyri mesiace? Hej, tak nejak. Ale čo, bola to kurva, iba ma komandovala. Chýbať mi nebude, možno v posteli. A smiala sa mi, že vyrábam bábky. Ako keby sa ona, veľká a dôležitá sekretárka, mala čím chváliť.“
Ohorok nezahasil, nechal ho tlieť na rozbitej dlažbe kedysi hlavnej ulice.

* * *

20:00. A päť minút meškania navrch.

Letná terasa. Víno. Saxofón. Lampičky. Zem už sa trochu zohriala a všadeprítomná vlhkosť osviežuje. Slavo zosadol a idylicky si pripaľuje, vyfukujúc prvý dym preč od svojich dvoch kamarátov, Mira a Ivana. Na strednej sa im smiali, že keď sa zotmie, nedajú sa rozoznať, takže s každým slovom sa stávali jednou osobou. Už pol pohára živo diskutujú o nárazovej pánskej jazde na Ibizu. Na poslednú chvíľu.
„Zajtra pôjdeme pozrieť nejaké cestovky, určite sa niečo nájde. A skoro zadarmo.“
„Jasné, veď tak chodíme každý rok. Tu sme už všetky kluby povymetali, treba priniesť našu mágiu na Ibizu! Slavo… ideš s nami? Domorodky letia na blonďákov. Ani ja, ani Miro nemáme to šťastie, ale ty si tam určite založíš hárem.“
A vlastne, prečo nie? Môže tam byť niekým iným, žiadna z tých žien, žiaden z tých automatických známych, s ktorými si vymeníte drink, ale nie mailovú adresu a telefónne číslo.
„Aspoň zabudneš na Barbaru.“
„Ja som už na ňu zabudol, veď sú to štyri mesiace, či koľko.“
„Veď ja nič. Ale trochu tequily, pár šťavnatých Španielok a už si ani nespomenieš.“
„Viete čo? Idem.“
„Počuješ, Ivan? Vytesať do kameňa! V roku pána, v lete dvetisíc deväť sa Slavo konečne rozhodol ísť s nami na záťah. Tak na to sa napijeme!“
„Ty, Slavo, aspoň ti dajú Španielky inšpiráciu na nové bábky, na to tvoje umenie. Na tú tvoju sebatrýzeň, ktorou sa vyrovnávaš so ženami.“
„Ste kokoti, obaja. Že ja som vám vôbec hovoril o niečom umeleckom.“
„Ty si stále rovnaký.“
Víno v lete tečie rýchlejšie a čas sa láme na poháre. O niekoľko plánov a nesmierne zjednodušujúcich impresií ženského obyvateľstva Ibizy Slavo vstane, odmietne pohár a odkráča domov. Zdedil domček na predmestí, po rodičoch. Vždy si hovoril, že mohli ešte chvíľu ostať.

* * *

13:00. Možno viac, možno menej.

Slavo netuší, prečo má dnes taký hrozný deň. Už dlho nedokázal vytvoriť vo svojom zvláštnom remesle nič, čo by sa mu páčilo. Kedysi dokončil jednu bábku a už si črtal ďalšiu. Len vtedy ich nik nekupoval, tak sa mu kopili na poličkách a niektoré upierali na dvere čím ďalej, tým zúfalejšie neživé oči, aby sa zvonček rozoznel a niekto ich odniesol. Niektoré už vyzerali úplne šialené. Avšak nakoniec odišli.
Dnes sa predali hneď tri bábky. A na policiach bolo zrazu miesta dosť. Slavo bol nahnevaný. Vzali mu tri najkrajšie. Budú sedieť na dekoratívnych stolíkoch v rohu, na polici v pracovni, v detských izbách. Tentokrát to nebol nijaký divadelník, ktorý by si prišiel pozrieť bábky alebo objednať nejakú na mieru. Boli to desivo obyčajní a rovnakí ľudia. Iste sa volali rovnako a bývali v rovnakých domoch, mali rovnaké práce a rovnaké chorobopisy. Slavo má náladu tak veľmi pod psa, že premýšľa v klišé. Keby tak mohli jeho bábky ožiť. Všetky by boli svojské, boli by to úžasné ženy. Určite už vystrúhal Edith Piaf, Hannah Arendt aj Aun Schan Su Ťij (na tú si spomínal… začal robiť oči, ale prvé mu vyšlo krivé, tak vytvoril aziatku). Najhoršie bolo, že on nemal žiadnu novú, žiadnu svoju…. žiadnu svoju ženu.
Každý by povedal, že on vedel vyrábať naozaj neskutočné bábky, nikto však nevedel, že ich nikdy neskúšal viesť. Nikdy neťahal za povrázky. Z úcty.

* * *

7:55. Podľa slnka.

Slavo leží v posteli a masturbuje. Väčšina ľudí z tohto mesta by sa znechutene odvrátila, ale všetko by to bolo iba pokrytectvo. Každý to robí, preto si Slavo radšej s nikým cudzím nepotriasa rukou. Teraz ale myslí na to jedno ráno, keď ešte pospával a Barbara si ľahla k nemu nahá. Skutočne sa prebudil, až keď sa zvalila vedľa neho, ale pamätal si každý detail. Bol to úplne obyčajný sex, avšak vtedy sa cítil, akoby pokoril celý svet iba s vreckovým nožíkom v ruke. Keď na ňom Barbara jazdila, triumfálne sa vracal domov. Kým stihne Slavo spoznať Freudovskú hrôzu toho pocitu, ejakuluje.
Utrie sa a ide si do okna zapáliť. Smeje sa, lebo si všimol, že cigaretu drží v ľavej ruke. Bolia ho ramená, ako keby za ne celú noc visel. Ale to je nemožné. Ani s Barbarou sa k takým praktikám nikdy nedostali, hoci on by určite mal záujem.

* * *

23:04. Ale mohlo to byť kedykoľvek.

Cez park je to skratka ku štvrti, kde Slavo býva. Je unavený z toho vína a ťažko sa mu dýcha, lebo keď pije, veľa fajčí. Chutí mu to, ide to dokopy. Cigareta je ako chlieb, chutí ku všetkému. Zelená plôška je prázdna a od ulica odrezaná topoľmi. Cestička je vysypaná štrkom, ktorý mu vŕzga pod topánkami, až ho striasa. Znova ho bolia ramená.
Zastaví, rozhliadne sa a kráča k lavičke. Nie je opitý, nohy ho poslúchajú, ale je mu veľmi príjemne. O pár dní ide na Ibizu, tam sám určite nebude, takže si chce užiť tento moment. Vytiahne prázdnu škatuľku od cigariet, zamračí sa, pokrčí ju a odhodí. Premieta, ale nakoniec zoberie do ruky mobil.
„Barbara?“
„Ahoj. Prečo mi voláš?“
„Úprimne, neviem. Asi som to potreboval, len sa porozprávať.“
„Teraz nemôžem, prepáč.“
„A keby sme sa zajtra stretli? Zájdeme na kávu, do Štúdia, ako vždy.“
Ticho. Jednu sekundu. Dve. Tri. A pol.
„Dobre. Ale môžem až tak okolo šiestej, šlo by to?“
„Určite áno. Nečakal som, že budeš súhlasiť.“
„Vieš, Slavo… hrozne ťa neznášam, ale to mi nebráni v tom, aby som ťa mala rada. Musím ísť. Dobrú noc.“
Tá veta v ňom rezonuje ešte asi minútu. Potom sa zaprie o kolená a vstane, no stále neverí tomu, čo práve urobil. Neprejde však ani päť krokov. Hrozivo ho zabolia ramená a vznesie sa asi tridsať centimetrov nad zem. Vystrie pravú ruku, tú, v ktorej, okrem iného, nikdy nedrží cigaretu a zovrie si ňou krk. Ľavá mu bezvládne visí pri tele a nedokáže ňou hýbať. Prudko spadne a zrazí ho to na kolená. Vzduchu je málo a zovretie na jeho krku je silnejšie, ako on sám. Tmavý park sa mení na úplnú čerň a Slavo padá tvárou do trávy. Dúfa, že ho niekto nájde, ale neverí tomu. Asi až zajtra… a čo ak to nebude mať cenu.
„Nie!“
Chrčí, no nik ho nepočuje, a preto nevydáva žiaden zvuk. Stráca vedomie, a s povoľujúcim sa zovretím cíti, ako mu na tvár dopadla hrubá, pretrhnutá nitka. Zamdlie, no stále dýcha.

–  –  –

Matej Makovický tvorivo píše už dlhšiu dobu, avšak serióznejšie sa písaniu začal venovať až niekedy okolo roku 2009. Úspechy dosiahol v súťaži Medziriadky (2011 – druhé miesto) či Poetická Ľubovňa (2013 – cena primátora). Študuje sociológiu, obľubuje tvrdú hudbu, gastronómiu a najnovšie má problém zatvárať si ústa, a preto začal znova blogovať.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s