Básne: Jozef Lužák

Poézia

Poézia je roztvárajúca sa vagína noci
Poézia je démonský chichot vrán
Poézia je polonahá indiánska panna
Poézia je premrznutá kurtizána
Poézia je zamrznutý oheň
Poézia je apokalyptický motýľ
Poézia je perverzná smrtka
Poézia je hlinená bábika
Poézia je prázdny telefónny zoznam
Poézia je fotosyntéza strachu
Poézia je diabol na kolotoči
Poézia sú pohŕdavé pančuchy noci
Poézia je púpava letného ticha
Poézia je karnevalová úzkosť
Poézia je maľovanie farby vetra
Poézia je pornografická figurína z výkladu obchodného domu

Veľmi pravdivý príbeh

Máš 13
a pohľad plný strachu
Rozprávaš s drozdmi
a v tvojich očiach ukrižovali Krista
Obklopená motýľmi, ktoré vidíš len ty
Nadpozemsky osamelá
Kráčaš rozpáleným chodníkom
Nemocničného stroja
Sestra sa ťa niečo pýta
Odvraciaš tvár
Tvoje kráľovstvo nie je z tohto sveta
Tisíce míľ vzdialená
Ale stále tu
neustále pripravená sa brániť
Voči všemocným doktorom, ktorí ťa dopujú risperdalom
Voči deckám z oddelenia, ktoré tebou buď pohŕdajú, alebo ťa ignorujú
Voči tieňom šepkajúcim zo stien tvoje meno
Voči chladnej mašinérii podivného sveta

V rukách zvieraš plyšového psa
s oranžovými ušami
keď ťa ráno na kovovom kresle odvádzajú do miestnosti
bez názvu a čísla

Zapínaš lampu silou vole
Pozoruješ atómy času
Rozlievajúce sa v neónovom svetle
Nemocničnej izby
Pod podušku si vkladáš
Talizmany svetla
Kamene, drôty a kúsky dreva
Keď nájdeš správnu kombináciu
Čudo čo hovorí tisícmi hlasov
A snaží sa ovládať tvoje telo
Jednoducho nebude mať šancu

Máš priateľa čo lieta
A vodí ťa do tajomných svetov
Sľúbil ti že ťa tiež naučí lietať
Aby si sa už nikdy nemusela vrátiť
Do sveta kde sa všetko hýbe
A nič nie je stále
Kde vlastní otcovia strkajú penisy
do úst svojich detí
zatiaľ čo ich matky
pripravujú nedeľný obed
a načúvajú ich vzlykom
miešajúcim sa s hudbou z rádia

Za zamrežovaným oknom
Detskej Psychiatrie
pozorujem slzy stekajúce na tvoju tvár
a ešte nikdy som sa necítil tak bezmocný…

Súmrak

Ulice sa napĺňajú nocou
Úzkosť je vedma našich snov
Veže stmavli
Chodníkom stekajú tiene lámp
Televízia ožaruje prepotené izby
Poháre levitujú k ústam opilcov
a iba starý túlavý pes
v kukuričnom poli
v diaľke za mestom
tuší, že táto noc nie je skutočná
Je to len prízrak
zašepká polonahý mesiac
Je to len prízrak
zakvíli nocou starý pes

Zadymené hrtany polnočných barov
autá valiace sa prázdnou ulicou
osamelé deti súložiace v osamelých parkoch
vráskavá ruku, otvárajúca kontajner
To všetko zmizne ráno ako tieň

Sme iba osamelí blázni
čakajúci v predizbe včerajšieho dňa
hrajúci sa na seba
v podsvetí svojich svetov
a každý z nás
zmizne ako tieň
ako tieň ako tieň

Noc

Noc strieda noc
dážď padá
chodníky sú vlhké
lampy blikajú v temnote
a ja osamelý až do špiku kostí
kráčam pustým novembrovým parkom
zatiaľ čo nemocničný zriadenec
z oddelenia patológie
zakrýva tvoju tvár

Motýľ

Ako motýľ
kľačiaci v chráme pavúčej siete
Ako dieťa pozorujúce zabíjanie vianočného kapra
Kráčam rozpálenou asfaltovou ulicou
a sledujem sprievod ľudí
z ktorého hlasité volanie na slávu
rezonuje až do špiku mojich kostí
Spotený dav tiahne námestím božstvá svojho strachu
strachu z nebytia
strachu z bytia
strachu zo všetkého čo je mimo hranicu priemernej existencie
Sprievod je farebný
Hudba hrá
Mŕtvi tlieskajú
A ja náhle cítim súcit
S tými čo sú schopní zaprieť svoju dušu
Iba preto aby rozpustili bolesť
V egocentrickom šialenstve
Plastových figurín
Ktorými sa s radosťou stávajú

Bez názvu

Zhrdzavené kríže
kvetmi unavených kostier
chladnokrvne ignorovali
tvoj smiech
povetrím sa vznášala vôňa dymu
v ktorom sa tvoje telo pohybovalo
ako tóny jesennej harfy

Mala si v očiach absolútnu nezúčastnenosť
s povrazmi šialenstva
kolektívneho podvedomia
Tvoja koža bola hebká ako
pohrebná bublina ktorej
sa každý tak bál
a tvoje ústa vycuciavali
namyslenosť Bohov
Rozprestrela si krídla
svojej nahoty
a ja som sa
po rokoch
zase začal báť

Tvoje oči boli kruté
ako karneval
bez zmyselnosti bytia
tvoje slová zmrazovali priestor
živočíšnou ľahostajnosťou
arogantnej samoty
a kvety ktoré zomierali pod
ťažobou tvojich krokov
chveli sa v kŕčoch
reklamných shotov
tvojho ega

Bez názvu

v absolútnej absencii sústrasti
vydal sa do ticha listov
chodníky šľahali plamene
bolesť sa obscénne vznášala tmou
démoni falošných ľútostí
chveli sa pod jarmom polnočných rán
temnota stekala predmestím
chladná hmla hladila stožiare lámp
naftalínom presiaknuté staré panny
čakali na svojich princov
potetovaní obchodníci vzývali Mesiáša
milosrdné sestry chlastali na dlh
a krehké struny prepojenia
rezonovali v trojdimenzionálnej harmónii
kafkovských schém

na opustenej novembrovej ulici
na periférii
úzkosťou cukrovaru obopínaného mesta
šľapky sa chúlili
jedna k druhej
v psychadelickej vibrácii opustenej
trafo-stanice
v očiach tej najmladšej
plávali neónové reklamné nápisy
keď bez slova vykročila do tmy
s obdivujúco jasnou predstavou
o cene aj tej najmenšej časti svojho tela

kamióny valcovali
panicky naprogramované presvedčenia noci
hromozvody časových trhlín
iskrili pestrosťou desivých snov
bezcitné pávy poletovali v klietkach dokonale symetrických záhrad
chúlostivo obnažené predmestia noci
vsakovali eufóriu výfukových plynov
zabudnuté príbehy
mŕtvych duší
unášal vietor
nevedno kam
keď tu zrazu
z druhej strany
chápadlami kanálov znásilňovanej ulice zaznelo:
Jebem ja taký život!

–  –  –

Jozef Lužák, zdroj: youtube.com

Jozef Lužák, zdroj: youtube.com

Jozef Lužák má 35 rokov, žije v Trnave. Vyštudoval sociálnu prácu na Trnavskej univerzite, je spoluzakladateľ Rádia Bunker, v ktorom sa aktívne angažuje. 5 rokov pracoval v širšom okolí Bostonu v štáte Massachusetts.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s