iLeGaLiT MaG

Poviedka: Lenka Roskošová

ilustračné: pixabay.com
ilustračné: pixabay.com

Monotónnosť

Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Sneží. Tak všedne. Drobné vločky padajú na chodník na bratislavskom korze, po ktorom prechádzam, vypĺňajú diery medzi kamennými dlaždicami. Nezakopávam o rozpadnuté kúsky, podpätky na čižmách mi nezapadávajú do škár a to je nevšedné. A stále sneží. Predo mnou sa víria malinké biele chumáče. Studia, keď mi padajú za golier kabáta, na ruky, na tvár. Zozimilo sa. Je už polovica januára a snehu pribúda. Otočila som sa. Michalská brána bola biela ako všetko ostatné. Vôbec nevyzerala výnimočne. I ja som dnes zasnežená.
Marek čítal noviny, keď som odomkla vchodové dvere. Usmial sa na mňa. Rýchlo som si vyzula čižmy a položila ich na handru, nech viac nezašpiním dlážku, i tak ju nebudem pretierať. Pobozkala som ho na líce a počas všedných otázok, že aký mal deň, som si rozopínala kabát. Uvarila som nám kávu a priniesla misku so zvyšnými kúskami griláže. Vravíme si, že sme hypoglykemickí. Ako vždy, keď máme chuť na sladké. Vyložili sme si nohy na stôl a chvíľku na seba pozerali. Odniesol ma na rukách do spálne. Milovali sme sa. Spontánne a rýchlo.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Vlasy som si vypla sponou a osprchovala sa vlažnou vodou. Potom sme sa vystriedali. Marek sa sprchuje hlasno. Počujem, ako prúd vody padá na kachličky, od ktorých sa odráža do všetkých smerov. Počujem, ako otvára šampón, ako ho naberá na ruku, ako nadáva na to, že nepení. Cez tenké steny bytov počujem rôzne zvuky. Viem, kedy naši susedia idú na toaletu, kedy varia obed a kedy robia iné veci. Cez tenké steny bytov sa dozvedám všetko o ľuďoch za nimi. Len neviem, ako vyzerajú. Pána, čo každé ráno dáva variť vodu do rýchlovarnej kanvice a pritom si kýchne, si predstavujem ako štíhleho, plešatého úradníka. Jeho ženu, ktorá takmer stále vyklepáva rezne, ako tučnú čiernovlásku v zástere. Avšak stále mám málo informácií na to, aby som si predstavovala ich tváre. Ale keďže sa domnievame, že i oni si domýšľajú nás, každú našu činnosť vykonávame hlasnejšie. Aby vedeli. Nikdy som nechcela bývať v paneláku. Nikdy som nechcela mať namiesto záhradky pred vlastným domovom iba vyťahanú rohožku.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Keď premýšľam, nič iné nevnímam. Marek vždy vie, kedy premýšľam a vtedy ma zväčša nechá na pokoji. Prišiel z kúpeľne, kvapky vody z jeho chrbta stále tiekli a nešikovne sa ich snažil utrieť. Pozrel na mňa.
„A niekedy mi povieš, že o čom premýšľaš?“
„Samozrejme, láska.“
Zaklamala som. Ako vždy pri tejto otázke. Inokedy Marekovi neklamem. Ani keď idem s kolegom po práci na obed do obľúbenej reštaurácie. Hovoríme si všetko.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.
Sprchujeme sa vždy predtým, ako ideme večer do mesta. Potom sa nám už nechce a aj tak sa najprv musíme vyvetrať z cigaretového pachu, tiahnúceho z oblečenia a mojich vlasov. Sadli sme si do podniku, kde nás už poznajú, a objednali si po dve deci vína. Od vedľajšieho stola sa nad tým naším rozplýval škaredý obláčik dymu. Bol nerovnomerný. Rozplýval sa pod lampou, ktorá sa hompáľala v jemnom prievane od stále sa otvárajúcich a zatvárajúcich dverí. Ale nikdy sa nevyparil, usádzal sa. Pripomenul mi december. Len vtedy som nemohla odísť a dym sa usádzal stále viac. Vyšli sme na preplnenú ulicu a prešli na ľudoprázdnu, takú, kde steny domov na okolí sú hrubšie a nie je cez ne nič počuť. Možno keby bolo, tak si december pamätám len kvôli Vianociam. Boli vraj iné. Avšak ja si pamätám iba to, že snežilo tak všedne. Ako teraz.
„Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté.“ skonštatovala som, keď sme prechádzali okolo Ondrejského cintorína. Bolo tesne pred jedenástou a pomaličky odchádzali posledné trolejbusy. A všade bola tma. Svietili iba lampy pri zastávke. Marek sa na mňa udivene pozrel, no radšej sme sa ponáhľali ďalej, aby sme nemuseli ísť domov pešo. Neustále snežilo a my sme sa držali pevne za ruky. Bol takmer spln. A pre seba som si povedala, že dnes musím takmer splniť, čo som chcela.

Dotackali sme sa domov, premrznutí a s mrzutou náladou. Naliali sme si ďalšie dve deci vína a posadili sa na posteľ oproti sebe. Marek sa opieral o stenu a ja som sa mu pozerala do tváre, podopierajúc sa jednou rukou o posteľ. V druhej som držala pohár a periodicky si z neho odpíjala. Ak robím niečo periodicky, znamená to, že sa rozhodujem.
„Čo sa deje?“ spýtal sa po tom, ako som sa na neho po piatich rovnakých odpitiach usmiala.
„Nič.“ odpovedala som, aby som zachovala tradíciu našich vážnych rozhovoroch o polnoci.
„Neklam. Vieš, že to nemám rád.“ odvrátil zrak a tváril sa dotknuto. Ako vždy.
„No tak, úsmev.“
Usmial sa a na chvíľu som si myslela, že bude lepšie, ak to tu ukončíme. Zobrala som i jeho už vypitý pohár a položila ho spolu s tým mojím na nočný stolík, vedľa sobotňajšieho budíka, bezvýznamne tikajúceho do pondelňajšieho rána.
„Prečo si hovorila o cintorínoch?“ prerušil môj vnútorný monológ.
„Lebo ich poznám. Je tam stále tma, postupná a monotónna.“
„Nerozumiem ti. Postupná?“
„Cez deň na cintorínoch niekto zhasína, je tma, je pochmúrne, ale napriek tomu nie nepríjemne. A v noci je monotónne čierny. Nepekný.“ pousmiala som sa.
„A odkiaľ poznáš cintoríny?“ tiež sa usmial.
Premýšľam. Znova. Nevnímam, ako na mňa pozerá, či sa stále usmieva, či neodkráčal doliať zvyšné víno.
Poznám všetky uličky cintorínov. Cez deň sa zhasínajú a v noci sú zhasnuté. V uličkách cintorínov na okrajoch miest sa kroky ozývajú ticho. Počujem ich iba ja a ten, čo tu zhasína. Za kamenným plotom je mesto, no jeho hluk sem nedolieha. Všade navôkol sú hrubé steny a nikoho netrápi, čo je na druhej strane. Sneží, hebko. Vločky sa usádzajú na vyšliapanom chodníku a tvoria jemný povlak. Kráčam a počúvam kroky niekoho iného. Tri, dva, jeden krok a periodicky sa zabáram do vlhkej, skoro zamrznutej hliny. Rozhodujem sa. Som ticho. Počujem len ťažké dýchanie a tikot srdca. Po nahej tvári mi steká riasenka a steká na oblečenie pohodené na zemi. Čierna farba sa rozpíja viac, keď sa ju snažím nastaviť padajúcim vločkám a zmyť ju. Rýchlo som sa obliekla a šepotom kráčala von z cintorína. Bolo počuť iba moje kroky. Neznesiteľne hlasné. Obzrela som sa za seba. Krvácam. Asi som sa dakde porezala. Prišla som domov a zanadávala na počasie, ktoré mi premočilo všetko oblečenie. A šla si ľahnúť vedľa Mareka. Bola som unavená.
Voľačo som povedala, keď som dopila pohár červeného, dnes už tretí. Po treťom vidím okolo seba ťažký dym. Bolí ma z neho hlava. Marek mi vzal prázdny pohár z ruky a položil ho späť k budíku, z ktorého vybral baterky, aby netikal. Objal ma a prikryl nás hrubou perinou. Dozajtra.

–  –  –

Lenka Roskošová je autorka prózy a drámy. Súťažne sa písaniu venuje tri roky. Jej prvým úspechom bolo druhé miesto na Medziriadkoch 2011, ďalej sa umiestnila dva roky po sebe na druhom mieste v súťaži Dramaticky mladí, taktiež druhá skončila na Literárnom Kežmarku a najnovšie na Medziriadkoch 2013. (Vždy je len tá druhá, avšak dúfa, že len v písaní). Má rada maky, klobúčiky, dobrú kávu, syry, Abbu a Tori Amos.

Advertisements

Leave a Reply

Fill in your details below or click an icon to log in:

WordPress.com Logo

You are commenting using your WordPress.com account. Log Out / Change )

Twitter picture

You are commenting using your Twitter account. Log Out / Change )

Facebook photo

You are commenting using your Facebook account. Log Out / Change )

Google+ photo

You are commenting using your Google+ account. Log Out / Change )

Connecting to %s